HERESIARCH „Death Ordinance“, Dark Descent Records, CD´17, NZL

S novým HERESIARCH prichádza ďalšia ťažká, temná vojna, brutálne utrpenie a špinavé blato v duši, kto by sa netešil na plný album týchto novozélandských šialencov? S HERESIARCH sme sa stretli už prostredníctvom ich dvoch úspešných EP-čiek „Hammer of Intransigence“ a „Waeluf“. Kapela najskôr však odpálila svoju tvorbu pomocou detonácie „Obsecrating The Global Holocaust“, čo bolo prvé demo z roku 2011. Konečne po týchto materiáloch prichádza beštiálny album „Death Ordinance“ a ten uzrie svetlo sveta až 7. júla pod Dark Descent Records. My už máme dlhšie promo tohto kúsku, tak by sme si naň mohli trochu posvietiť a rozobrať ho. Celé to odštartuje pomalá Consecrating Fire, sčasti intro, sčasti pomalá inštrumentálna vec, naschvál zvolili tak temné, pomalé, pochodové tempo aby v ďalšej Storming Upon Knaves mohol dokonale vyniknúť ich militaristický a surový prístup. Chlapi znova neprinášajú nič nové do žánru Black / Death Metal, alebo War Metal, len kvalitu a šialenstvo. Ono už všetko v podstate bolo zahraté na prvých veciach od Beherit, Corpse Molestation, Blasphemy a podobne, už sa len všetko recykluje a napodobňuje, nejaký závan osobitosti je skôr výnimočný, ale kto by od tohto štýlu čakal nejaké posuny, alebo novátorstvá? HERESIARCH sú spomedzi týchto kapiel celkom čistou kapelou čo sa soundu týka, nie sú tak špinaví a zahuhlaní ako Conqueror, ich zvuk je znesiteľnejší, ale hudba je samozrejme prívalom dokonalého chaosu vojny a potupy, beštialita sa kríži s nenávisťou a výbuchmi hnevu, degradácia hudby ako takej, konečná, alebo finálna vetva extrémneho Metalu? Je celkom ťažké napočúvať si tento materiál, harmónie v gitarových útokoch sú prudké a surové, bez nejakej systematickej úpravy, bez štipky melodiky, tá presakuje na povrch snáď len v pomalších kadenciách či stredne tempových výbuchoch, aj to napr. oproti klasickému Death Metalu, alebo Black Metalu vyznievajú viac drviaco a divoko. „Death Ordinance“ som napočúvaval nejeden deň, nejednu hodinu si do sluchovodov vpúšťal ohavné postupy ťažkých gitarových riffov, no ani dnes nemôžem s istotou povedať, že by som mal v ich hudbe úplne jasno. Hudba tohto telesa je snáď anti hudba, koncentrácia zhubných zverstiev spáchaných v hlukovom balaste a hlučnom bahne, ešte aj mnohé Grindové kapely vykazujú omnoho hudobnejšie plochy pochopenia. Pritom riffy sami o sebe nie sú komplexné, alebo ťažké ako v ťažko stráviteľných žánroch. Je celkom fascinujúce ako si dokážu takéto kapely poradiť so svojim vlastným chápaním „melodiky“, pritom si viem celkom dobre predstaviť, že by sem HERESIARCH vložili aspoň miernu stopu určitých chytľavých stôp, lenže toto je totálne šialenstvo. Hudba na „Death Ordinance“ sama o sebe je negatívnym posolstvom, nevládne tu žiaden poriadok v nijakom ponímaní, sú to doslova zvuky a ozveny starých vojen, momentov mnohých útrpných smrtí , totálnej nenávisti akú dokáže v sebe človek vyvolať. No i napriek tejto nehudobnosti je debut týchto Novozélanďanov fascinujúci a brutálny, tu veľmi ťažko hovoriť o sile skladieb, o skvelých hudobných výkonoch, alebo o premyslených štruktúrach, áno ono aj toto všetko obsahuje do určitej miery ich pustošenie, no v prvom rade na to treba špeciálneho poslucháča, alebo fanúšika, ktorý ocení takúto monštruóznu apokalypsu neľudských mantinelov. Pritom všetkom tu máme skladby rôznych časových dĺžok, od najkratšej Lupine Epoch (02:04) až po najdlhšiu Desert of Ash (07:42) čo sú vskutku zaujímavé časy pre tento typ hudby. Je vidno, že kapela si dáva na kvalite svojich skladieb záležať a dokáže sa potrápiť i s dlhšími a zložitejšími kompozíciami. Riffy pôsobia všeobecne veľmi nesúrodo, ale devastujúco, posluchu treba venovať omnoho viac času ako kadejakým technickým, komplexným či disonantným veciam, do tohto sa ťažko dostáva a ešte ťažšie sa chápe. V ich hudbe sa nachádzajú mnohé zákutia hlavne z rytmického hľadiska, riffy sú často prerúšané, alebo meniace sa v divných intervaloch, ono to pôsobí ako svet sám pre seba. V podstate dodržiavajú pravidlá ako u každej inej hudby, dokonca tu máme mnohé skvelé sóla, sú tu momenty kedy rytmika spomalí do krvácajúco šeredných temp, alebo do stredne podmanivých, no ani v týchto sekvenciách neuberajú zo zverskosti a naliehavosti totálneho chaosu. Pocity sú pritom strašidelné, pochmúrne a bludné, niekedy si pripadám ako v temnom bludisku odkiaľ už niet návratu. Ak túžite zažiť silnú výzvu v extrémnom, ale aj kvalitnom Metale, mohli by ste to s „Death Ordinance“ skúsiť. Album je v tomto žánri určite vysoko nastavenou latkou, dokonca napr. v poslednej a najdlhšej kompozícii Desert of Ash sa ozvú divné klávesové plochy a tempo sa stiahne do pomalosti, táto pasáž mi až pripomína trúchlivé nálady starých Dismebowelment. Nový Zéland sa znova nezaprel, znova niečo škaredého a nechutného, priepasť hnevu.