HEXX „Wrath of The Reaper“, High Roller Records, CD´17, USA

Meno HEXX nie je v Metalovom svete až tak známe a to dokonca ani nie vo svojej dobe. Tým chcem povedať, že HEXX vznikli už v roku 1983 (najskôr ako Paradox, no hneď v ten rok menia meno na súčasné) v San Franciscu, štát Kalifornia. Zo začiatku hrali skôr Power / Thrash a neskôr v dobe, kedy Death Metal začal byť príliš silný, zmenili svoju hudbu na Thrash / Death na albume „Morbid Reality“ z roku ´91. Ich debut „No Escape“ vyšiel v roku ´84 a druhý album „Under The Spell“ z ´86, ktorý dokonca vyšiel pod Roadrunner Records. Samozrejme recenzie a reklamy sa v tej dobe objavili vďaka veľkému labelu aj v najrenomovanejších Metalových časopisoch a magazínoch, no kapela zostala dodnes v udergrounde a povedal by som, že ich počúvajú skôr špeciálni fanúšikovia, vyhľadávajúci skôr menej známe kapely zámerne. Podobne na tom vo svojej dobe boli aj Hexenhaus, Virulence, Vicious Rumors a podobne. Podobný štýl hudby v tej dobe hrali napr. aj Sanctuary, len im sa podradilo omnoho viac presadiť, škoda, že kvôli nezhodám a alkoholu to príliš skoro zabalili a neskôr začali ako Nevermore. Vráťme sa ale k HEXX. Mnoho ľudí bolo nepochybne zvedavých, či sa táto kapela vráti skôr k svojim začiatkom, alebo nadviažu na posledný „Morbid Reality“ v extrémnejšom duchu. Čo sa týka zostavy a pôvodných členov, máme tu dve tváre, ktoré stoja za HEXX už od začiatku, hlavne gitarista Dan Watson, ten to ťahá už od roku 1983 a John Shafer za bicími, ktorý do ich služieb nastúpil v 1986. Ostatní členovia nastúpili až v rokoch 2013 – 2015, vrátane vokalistu Eddy Vega. V Metalovej hudbe všeobecne vôbec neprichádza do úvahy, že by sa kapela, ktorá sa pozviecha aj po 26 rokoch, vymäkla, alebo spomalila, mohli sme sa o tom presvedčiť už v nejednom prípade. Nie inak tomu je aj tu, novinka začína hneď z ostra, riffy sú skôr návratom k ich koreňom, síce žiaden Death Metalový nápor sa nekoná, no myslím, že i tak ide o slušnú rezačku na tak starých kancov. Gitary sú hutné, ťažké, no aj ostré a dravé, dokonca aj v tempách prebieha celkom zákerné manévrovanie. Takto často nehrá ani nejaká mladá kapela. Prvé 3 skladby Macabre Procession of Spectres, Screaming Sacrifice a Slave In Hell sú celkom drvivé, prvá sa nesie skôr v štýle Metal Church, no s druhou prichádza závan „Painkiller“ vrátane Halfordových vokálov. Keď som to počul prvý krát, najskôr som si myslel, že ide o nejakú zvláštne upravenú skladbu z tohto albumu, pretože aj slová, ktoré Eddy spieva, sa veľmi podobajú na tie z legendárneho albumu. No po gitarovej stránke určite nejde o nič tak výrazné a už vôbec nie originálne. Skôr by som povedal, že ich hudba môže osloviť potencionálnych fanúšikov oboch spomínaných kapiel, ktorým nebude vadiť menšia miera originality a nie tak vyšpičkované hudobné výkony. Už len keď si porovnám sóla JP a HEXX, je to priepastný rozdiel, ale zas po HEXX nikto nechce aby hrali presne podľa šablóny. Na druhú stranu treba napísať, že skladby majú aj svoj charakter a refrény sú celkom zapamätateľné a dokonca si myslím, že naživo môžu dosť dobre fungovať. Trochu slabšie je to s nosnými riffmi, na ktorých sú skladby založené, niektoré vyšli lepšie, iné sú zas zahádzané nánosom sterility a možno aj nostalgie, záleží kto je ako náročný. Devízou albumu určite je, že skladby sa na seba nepodobajú do takej miery ako to býva u ortodoxných Thrashových kapiel, kedy sa nie že na seba podobajú skoro všetky skladby, ale aj riffy či sóla. Chlapi si dali záležať na tom, aby do každej skladby vložili nejaký iný nápad, pocity, riffy, techniku hrania. Ale zas pozor, všetko znie v rámci HEXX a ak si album napočúvate, zistíte, že celkom všetko do seba zapadá. Zaujímavou skladbou je aj štvrtá Swimming The Witch s vyčnievajúcimi stredovýchodnými motívmi, je nimi popretkávaná celá skladba a zvládnuté je to priam na jednotku. Práve v tejto skladbe si uvedomujem, že Eddy dokáže ohýbať svoje hlasivky na rôzne spôsoby, tu dokonca cítim aj niečo ako Warrela zo spomínaných Sanctuary, ale zas tými stredovýchodnými gitarovými harmóniami mi tento kúsok pripomína strednú a novšiu éru Mercyful Fate. V nasledujúcej Dark Void of Evil ukazujú svoju epickejšiu tvár s priklonením sa k melodickejšiemu prejavu, sú tu aj určité prvky progresivity, proste vybrať si tu môže snáď každý. V konečnom dôsledku mi „Wrath of The Reaper“ príde ako solídny návratový album, ale rozhodne to nie je nejaká bomba z ktorej by som šiel do kolien. Myslím, že keby tento album vyšiel aj v ranných 90tych rokov, nerozvíril by už vtedy mohutné metalové vody, ale stál by presne tam, kde stoja, alebo stáli ich predošlé albumy. Nechcem vyslovene povedať, že HEXX sú priemernou kapelou, pretože ich hudobné výkony nie sú vôbec márne, ale niečo tu stále chýba, niečo, prečo by ste si ich mali zapamätať.