IMMOLATION „Atonement“, Nuclear Blast, CD´17, USA

Ani neviem prečo som sa pustil do počúvania nových IMMOLATION, pretože ich posledné záseky „Kingdom of Conspiracy“ a „Majesty And Decay“ už z môjho pohľadu boli zbavené potrebnej temnoty. Povedal som si teda, že to s „Atonement“ skúsim a stalo sa nemožné, je tu starý dobrý IMMOLATAION so všetkým, čo som mal na nich kedy rád. Doteraz velebím ich zásadný a neprekonateľný (z môjho pohľadu) „Here In After“, ktorý keď vyšiel, spôsobil zásadnú revolúciu v Death Metale pomocou špeciálnych harmónii a disharmónii s padajúcimi a vzostupnými kreáciami a vôbec celou, šialenou, čudnou rytmikou a špecifickou atmosférou. Niečo podobné som dovtedy snáď ani nepočul, áno boli tu ešte Demilich, ale aj Gorguts, či Disharmonic Orchestra, no tieto kapely zas mali svoj vlastný štýl a iný prístup k disharmóniám, technike či kompozícii. Už žiadny iný album z môjho pohľadu nebol tak pokrútený a zvrátený ako „Here In After“, preto je pre mňa ich vrcholom a navždy aj zostane. S privretými očami a zaťatým jazykom by som ale mohol temne utrúsiť, že „Atonement“ sa mu trochu približuje, aj keď už je to modernejší IMMOLATION, no stále používajú metódy a systematiku štruktúr a kompozície ako dávnejšie. IMMOLATAION boli vždy charakteristickí aj nepriaznivým soundom, ktorý mnoho fanúšikov nechápalo, zoberme si ako „Here In After“ znel, nie priamo dokonale ako „Atonement“, no práve aj vďaka tomu hnusnému zvuku zo seba vydávili morbídnu a zlovestnú atmosféru, nie nepodobnú starším Incantation. Personálne zmeny sa v IMMOLATION diali vždy, naposledy im sekundoval skvelý Bill Taylor, ktorý to s nimi ťahal už od „Unholy Cult“, chlapík, ktorý si prešiel kalibrami ako Acheron, Angelcorpse, Perdition Temple. Jeho miesto nezaujal nikto iný ako sám Alex Bouks z bývalých Goreaphobia, Incantation, Funebrarum. Bob a Ross si vždy k sebe zavolajú gitaristu, ktorý má temné cítenie aby do kapely priniesol ten správny feeling, preto angažovanie Alexa považujem sa úplne skvelú vec. Novinka ponúka znova disharmonické a zvrátené komponovanie, pričom nemáte pocit, že by ste sa v tom všetkom strácali a rozhodne tým ani kapela nestráca žiaden čas. Práve naopak, tieto ťažké harmónie sú pre chlapov charakteristické a smerodajné, bez nich si týchto NY šialencov ani neviem predstaviť. Ak by napr. disharmónia v malých dávkach dobre zaúčinkovala v Asphyx, Unleashed či Obituary, pre IMMOLATION by bolo silné harmonizovanie veľkou chybou, kapela by tým len klesla a strácala snáď svoju typickú tvár. Dolanovci mali vždy svoju typickú melodiku ako aj kapely už spomínané, všetko potrebné nachádzam aj na novinke, kvílivé a drásavo dramatické postupy, pískačky ako IMMOLATION vie používať málokto. Ale do nesvätej trojky by som k ním pridal rozhodne Morbid Angel a Incantation, ktorí rovnako vedia kedy pískačky použiť a kedy je to úplne bezpredmetné. Najviac som bol zvedavý na kompozičné postupy po napočúvaní skladieb, či ešte budú obsahovať takú silu, ktorá mnou praskne o stenu, pretože na prvé počutia tu atmosféra bola viac než evidentná. Áno, skladby majú aj vonkajšiu, ale aj vnútornú silu, teda aj na prvé počúvania sú skladby veľkolepé, no aj po napočúvaní stále rastú a vyvíjajú silu. Melodika, ktorú vytvára hlavne Bob, je fascinujúca od úplného jadra, dokáže sa vtesnať do môjho vkusu a často sem vnáša aj epické temné polohy, evokujúce temné spustnuté krajiny z ktorých máte hneď pocit, že za to všetko môže nie len človek, ale aj Boh. To čo sa mi veľmi páči na práci Obituary, to sa mi páči aj na IMMOLATION, mám na mysli skvele spodné harmónie pri sólach, obe kapely sú tým priam zadefinované. Bob dokáže svojimi riffmi správne odhadnúť mieru húpavosti aby z toho nevznikol sračkový balast, ale aby to hudbu obohatilo a to bez problémov aj v tých ťažkých momentoch. Bob zo seba strúha jedno temnejšie sólo než druhé, ich výpovedná hodnota vraví za všetko, je to správne korenie, ktoré ich hudbu ešte vyzdvihuje a povznáša. Jeho prínos pre kapelu je majstrovský, dodáva umenie, skúsenosť, stabilitu a ortodoxnosť, má vlastný rukopis, nenapodobiteľný a originálny. Mohol by som menovať ešte pár Death Metalových majstrov gitaristov, ale tie mená si iste viete dosadiť aj sami, myslím tým hudobníkov, ktorí spĺňajú tak vysoké kritériá. Nesmiem zabudnúť ani na Rossov vklad, ktorý je pre IMMOLATION úplne rovnocenný ako Bobove kreácie. Bez jeho vokálu by kapela stratila dušu podobne ako Obituary. Mohli by nájsť akéhokoľvek dobrého vokalistu, aj z veľkých mien, no už by sa vytratila tá chémia, ktorá sa nazýva aj mágiou. Ross má v hlase niečo odpudivo temné, neskúša to hrať na silu, alebo vreskot, jeho poloha hlasiviek je nízka a pochmúrna, práve v tejto polohe vyniká jeho osobitosť a originalita a to nevravím o dobrom frázovaní a načasovaní. Novinka „Atonement“ ma baví dosť počúvať, už od prvého počúvania som jej prepadol, IMMOLATION si stále vážim ako jeden z najzásadnejších a najoriginálnejších Death Metalových súborov všetkých čias, som rád, že stratení synovia sú späť.