IMPERIAL TRIUMPHANT „Vile Luxury“, Gilead Media, CD´18, USA

Musím na začiatok napísať, že trestuhodne až hanebne som sa dostal k IMPERIAL TRIUMPHANT až s novým počinom „Vile Luxury“. Ono vykryť všetko zaujímavé, čo sa dnes v Metalovom žánri deje, nie je absolútne možné, a to počúvam stovky albumov každý rok, žiaľ táto NY mašina mi donedávna nehovorila nič. Potom prišiel šok v podobe klipu Swarming Opulence a bolo rozhodnuté, toto musím počuť celé! Vždy som mal istý sklon počúvať aj rôzne divné, atonálne, experimentálne, psycho, extravagantné a avantgardné súbory, no IMPERIAL TRIUMPHANT na mňa zapôsobili ako keď snívate a do sna sa vám dostane niečo tak bizarné, že sa v momente zobudíte, toto nemôže byť sen! Ale je. IMPERIAL TRIUMPHANT hrajú hudbu, ktorá znesie pomenovania ako halucinácia, psychadelikum, divoký sen, rozhranie geniality a šialenstva, depresia, hyper aktivita, monštruóznosť, blázinec. Na počúvanie takejto hudby asi treba mať v sebe niečo z týchto prirovnaní, navyše ak máte radi jazz, súčasnú klasiku, ale aj technický Metal, máte snáď vyhrané, snáď. Keď sa pozrieme na zostavu kapely, figurujú tu len tri postavy v sutanách so zlatými maskami, Ilya vokály a gitary, Kenny bicie, Steve basa, klávesy, vokály, piano.
Pamätám si na prvé dotyky s „Vile Luxury“, bolo to ohromujúce, počúvať takéto niečo je ako dostať sa do neznámej budovy s mnohými poschodiami, kde schody dosahujú extrémnych stupňov, steny majú zvláštne zakrivenie, keď stúpate máte pocit akoby ste klesali a opačne. Okná sú pozastierané červenými závesmi, a keď nahliadnete za ne, pozriete sa do vlastného vnútra. Všade svietia bizarné lampičky s intímnym svetlom, každá miestnosť je iná, zvláštna. Najväčším šialenstvom albumu „Vile Luxury“ je, že ak by som mal podrobne opisovať každú skladbu, bol by to hotový román. Nápadov je tu toľko, že iné kapely by z toho mohli čerpať počas celej kariéry. V každej skladbe vás čakajú nebývalé nástrahy, po technických riffoch ala Gorguts môžte dostať v jednom okamžiku do tváre za hrsť depresívneho jazzu ako od Badalamentiho, to jeden nevie čo si má o tom myslieť. V tom je genialita tohto diela, pre jedného to môže znieť ako náhodná zmes všetkého a ničoho, pre iného to môže byť dielo s titulom genialita, je to presne na rozhraní. Ak máte radi Davida Lyncha a jeho prapodivné filmy, tak toto je do určitej miery Metalové zhmotnenie niečoho podobného a bizarného. IMPERIAL TRIUMPHANT sa vyslovene rochnia v polyharmóniách, disharmóniách, atonalite, ale len málo v harmóniách. Táto diabolská zmes rôznych chutí, farieb, vnemov a foriem je však podivne a logicky komplexne skonštruovaná geniálnymi architektmi, ktorých pochopiť nie je ľahké. Možno sa pýtate či je možné napočúvať vôbec takúto nahrávku, ale ja jednoznačne hovorím áno, je. Venoval som tomuto albumu veľa času, ale nie zas viac ako iným nahrávkam, prešlo to mnou ako röntgenové lúče, zanechalo to vo mne hlboký dojem, popálilo, zmrazilo, zneistilo, zmietlo, no s otvorenou tlamou som to všetko pohltal. Absolútne zbožňujem ich najazzlé pokrivenosti, používajú tu staré metódy jazzu priam z 20tych a 30tych rokov s tak zvláštnou atmosférou, až nedýcham. Do takejto pasáže sú schopní vtesnať tlakovú sekundovú pasáž kopákov s činelmi, odjeb ako sviňa v papučiach, mám na mysli skladbu inštrumentálnu Mother Machine. Do pomykova vás môže, alebo teda určite dostane napr. Chernobyl Blues, kde časť skladby vás prevedie špinavými zafajčenými klubmi s nízkou intenzitou žiarenia, aby na vás neskôr vytryskla spŕška najmodernejších atonálnych riffov. Skvele sa na začiatku vyníma už spomínaná kompozícia Swarming Opulence, v tejto sa vydarilo všetko dokonale, takúto hudbu je trestuhodné počúvať v triezvom stave, ale dá sa to, no nejaké podporné látky určite dopomôžu k ešte kvalitnejšiemu zážitku. Album dosahuje skoro hodinovú časomieru, pre niekoho to bude ťažká nepočúvateľná tortúra, pre mňa určite jeden z najlepších počinov minulého roka.