INFERNAL CURSE „Apocalipsis“, Kill Yourself Productions, CD´16, ARG

Naposledy som recenzoval od týchto Portugalčanov EP „The End Upon Us“ z roku 2014, a ako to už pri podobne orientovaných kapelách býva, ich štýl hudby sa v zásade nemení. „Apocalipsis“ je už ich druhým radovým albumom, alebo inými slovami druhou nukleárnou bombou, z ktorej sa budú stavať vlasy dupkom nejednému zhýčkanému Metalistovi. Kapela predstavuje démonickú vetvu hromového Black / Death Metalu s poriadne vznetlivým materiálom. Gitary sú príliš hrubé a surové na to, aby sa z nich dali identifikovať nejaké serióznejšie gitarové harmónie, postupy a logické ťahy, ktoré vám utkvejú v pamäti. Tu panuje obludná smrť, nekromantické vzývanie pekelných bytostí, je to pohľad do útrob roklín zatratenia a nekončiacej mučivej agónie. Gitary sú extrémne a zvuk pripomína rozšliapané torzo niečoho živého, pozostatky sú zbavené tkanív a rôzne tekutiny poroztekané po okolí naznačujú barbarský charakter ničiteľa. Ak tu chceme predsa len nájsť nejaké konkrétne kontúry hudby, musíme zobrať elektrónkový mikroskop a z objektu zobrať vzorku. Melodika je príliš silné slovo pre takúto hudbu, sú to vyklátené harmónie pozvoľna sa meniace v istých rozdrásaných pazvukoch, ktoré pripomínajú jedovatý útok niečoho obludného, niečoho čo nie je poriadne vidieť, ale na sto kilometrov to cítiť. Zem sa trasie a všetky štruktúry sú nabúrané hrozivou kliatbou, rozpadávajúc sa zo svojho najvnútornejšieho jadra. Skladby sú si natoľko podobné po všetkých stránkach, že pamätať si nejaké charakteristické motívy je dosť ťažké. Sem tam sa vyskytne nejaká hutne hnilobná pasáž, kde rozoznať niečo ako harmóniu, samozrejme patrične morbídnu a polo zdochýnajúcu, nachádzajúcu sa dopredu v odsúdeniahodnej izolácii. Takýchto momentov je tu ale príliš málo na to, aby hudbu prekyprili a dodali jej viac vzdušnosti. Taktiež výpady bicej sady, kedy gitara dostáva ešte viac priestoru napomáhajú sa orientovať v tomto labyrinte chaosu, cesta ničenia a zhovädenia hudby je dokonaná. Do toho všetkého hučí nejaká obludná zvrátenosť obalená kožou, vydáva dáviace svedectvá o tom, čo príde, mám na mysli samozrejme vokál Nocturnala. Ten si nepotrpí na nejakom extra frázovaní či variabilných polohách hlasu, dáva do svojho prejavu len najmocnejšie zlo a aspoň sa snaží rytmicky votrieť do aj tak zdegenerovaných riffov a duniacich bicích, kde basgitaru poriadne ani nerozoznať. Takáto hudba je preto určená len ľuďom obaleným v larvo-múčke, ktorým v mysli a srdciach chýba dostatok svetla či dobra, ktorí v sebe poprú Krista a rozmetajú ho po horiacich poliach. Ak by som mal ustanoviť najstrašidelnejšiu a najhudobnejšiu časť z tohto hnusného vzlykania odpornosti, započúvajte sa do druhej polky skladby Adharma. Tu cítiť akú takú logiku či hudobné posolstvo, len sa pripravte na to, že aj táto kontroverzná pasáž vás môže zlomiť ak nie ste dostatočne odolný, pretože aj táto časť je príliš šeredná a nevnesie žiadnu nádej, len rozohrá príliš nebezpečnú hru s tieňmi a to sa nevypláca. Album „Apocalipsis“ ponúka deväť hrdzavých klincov do vášho tela, stane sa tak počas 33 minútach a 34 sekundách absolútneho besnenia a vyčíňania nemilosrdného hrôzy vzkriesenia, ale kto má rád podobné zatuchnuté vývary od Blasphemy cez Archgoat až po Bestial Warlust, určite ho tento vývar pohltí a bude čakať na účinky šialenstva. Je celkom ťažké takúto hudbu ohodnotiť a ešte horšie opísať, pretože to čo sa tu deje, popiera základné hudobné pravidlá a robí z hudby len otvorený ošiaľ beštiálnej hmoty.