KRALLICE „Loüm“, self released, Digital´17, CAN

Je mi jasné, že KRALLICE určite nevoňajú mnohým fanúšikom, či už všeobecne Metalovým, alebo ešte extrémnejšie Black Metalovým. Je to totiž kapela, ktorá sa snaží v extrémnosti kompozície, techniky a experimentovania žánrov posunúť hranice smerom, akým sa to neodváži skoro žiadna iná kapela. Inými slovami je to avantgarda, ale totálne šialená a psychotická. Minulý rok bola kapela mimoriadne aktívna, keď si dovolili strihnúť nie len album „Prelapsarian“, ale aj skoro 24 minútové EP „Hyperion“ pričom obe nahrávky boli na hranici geniality a šialenstva. Aby toho nebolo málo, hneď rok na to (2017) KRALLICE prichádzajú rovno s dvoma dlhohrajúcimi albumami, ktoré vyšli mesiac po sebe. Aj keď novinka vyšla 27. októbra, 31. januára to vydali na LP Gilaed Media. Tým skorším je „Loum“ a špecialitou je prizvanie Dave Edwardsona, basáka a vokalistu legendárnych a tiež experimentálnych Neurosis. Davea si prizvali len ako vokalistu a výsledok môžete posúdiť sami. Na KRALLICE je ešte zaujímavé, že táto banda je vlastne takým projektom, alebo druhou kapelou Colina Marstona z Gorguts, ale aj Behold The Arctopus. Prepojiť experimentálny technický Black Metal s Hard Coreom a Death Metalom či Jazzom je veru vec šialená. Keby mi niekto takto opísal žánrovú kapelu, určite by som len mávol rukou, že z toho nemôže byť nič dobrého a zaujímavého pre mňa, ale to by som nemohol počuť túto kapelu, ktorá ma zrazila do kolien. A to podotýkam, že HC ako žáner pre mňa neznamená veľa, nikdy som nepočúval kapely z tohto žánru, možno kedysi v začiatkoch S.O.D., ale to je tak všetko. Ak sa teda odvážite a spustíte tlačidlo play pri tejto nahrávke, riskujete buď mŕtvicu, alebo to okolo vás prejde ako rýchlik, alebo....odpadnete. KRALLICE hudobne pôsobia ako tím matematikov z najvyšších postov, ich hudba by mohla celkom zaujímavo vyzerať vyjadrená v diagramoch, alebo niečom podobnom, určite by to vizuálne vyzeralo zaujímavo. No zvukovo je to ešte fascinujúcejšie. Toto je hlavná príčina prečo ich štýl avantgardného Black Metalu určite nebude voňať ortodoxným BM fans, podobným smerom sa ale vydávajú aj Dodecahedron a pár ďalších kapiel, a myslím si, že je to akási nová aj keď malá vetva tohto žánru. Napodiv všetkej tej komplikovanosti a neuchopiteľnosti, je ich hudba napočúvateľná, no zvyčajne to zaberie omnoho viac času než iné Metalové nahrávky. Začiatok patrí skladbe Etemenanki, ktorá sa najskôr tvári ako inštrumentálna pomätenosť, no asi po 02:30 prichádzajú vokály, skladba má pritom skoro 9 minút. Chlapi sa snažia posunúť hranice Metalu tak, že používajú disonanciu ako základný prvok, čím vlastne môžu pôsobiť neobmedzene, skladby môžu natiahnuť akýmkoľvek smerom, môžu ju ukončiť v jedinom okamžiku bez toho aby ste mali pocit, že to malo ešte pokračovať. Podobnými pravidlami sa „riadi“ aj atonálna hudba, z ktorej si určite tiež berú inšpiráciu. Je príliš náročné sledovať obe gitarové linky ako sú cez seba vrstvené a nie ešte uchom poškuľovať po ťažkých basových a často aj jazzových variáciách a do toho si ešte pripočítajme celkom komplikovaný štýl bubnovania. Charakter hudby sa neustále mení a vyvíja, melodika sa v niektorých momentoch na chvíľu otvorí, prinesie harmóniu z ktorej vám aj atmosféricky zamrazia chrbát a ani sa nenazdáte, zas sa ocitnete vo víre chaosu a nepísaných pravidiel. Už vôbec skoro nie je možné sledovať štruktúry skladieb, to je číre bláznovstvo, totižto mnohé kreácie sa vôbec neopakujú, sú hrané len raz a potom je to jednoducho preč, prídu iné, odlišné, ešte krkolomnejšie, bizarnejšie. Skladať hudbu týmto spôsobom, to chce mať nie len obrovský talent, ale vedieť veľa aj o teórii hudby, taktiež mať zručnosť a víziu či kreativitu. Tu sa stretnete s rôznymi poltónmi, ditónmi, tritónmi (tri tóny naraz, takéto hudobné postupy sa snažili vymýšľať už v stredoveku a nazývali to „Diabolus In Musica“ pre silnú disonanciu) a kadejakými ďalšími komplikovanosťami. Fanúšikovia Gorguts určite zajasajú pri počúvaní „Loum“, ale pre niektorých to môže byť tiež dosť ťažké, pretože táto hudba je ešte komplexnejšia. Najexpresívnejšie postupy z môjho pohľadu, hlavne z rytmického hľadiska sa dejú v Retrogenesis, táto skladba je šialená skrz naskrz, pozorné počúvanie vás zavedie do pekelného labyrintu a určite tu nájdete aj občas logické postupy. V ďalšej titulnej Loum sa však dejú totálne atmosférické manévre, temná skladba ako povala v nočných hodinách, tu sa dokonale vyhrali s harmóniami kedy disonanciu podriadili miernej tonalite a vzniklo z toho niečo úžasné. Charakter melódie je dosť pochmúrny, práve tento druh „melodiky“ mi pripomína Gorguts v novej ére. V polke skladby príde na rad akustická elektrická gitara s jazzovými vstupmi a do toho výpadky úžasných riffov v ťažkých disonanciách, Dave hučí kdesi v pozadí ako by mu oči vypaľovali autogénom, frenetická druhá časť je absolútnym kontrastom k prvej harmonickejšej. Tento album sa dá opisovať toľkými spôsobmi, verím tomu, že nejakí odborníci by dokázali spraviť rozbor na niekoľko desiatok A4 listov, no taktiež je zaujímavé, že každý recenzent môže túto hudbu vnímať v zásade inak, záleží od osobných preferencií, pohľade a podobne. Len sa započúvajte do multišialeného začiatku poslednej Kronus Deposed, toto je už na úplnú psychiatriu, pritom je to geniálne! Hudobne aj zvukovo sa mi zdá akoby sa KRALLICE viac už prikláňali skôr k Death Metalu, no stále sú tu prvky aj iných žánrov. To čo sa mi na nich páči najviac, že neprepadajú Brutal Death Metalovým tendenciám, čím by všetku tú krásu len pochovali a zdegradovali, tu aj pri klepačkách stále cítiť cit a nie len bezhraničné brutalizovanie. Nie všetko poznám z toho albumu, netrúfam si ani odhadnúť koľko %, no to čo poznám, ma zabíja a to čo ešte spoznám, ma pochová, delikatesa.