LOGIC OF DENIAL „Necrogenesis“, The Spew Records CD ´10, ITA
Už dlho ma nezaujala žiadna nová talianska DM kapela až dokiaľ sa nezjavili ničitelia mýtov Logic of Denial. Čisto v amerických vodách sa pohybuje ich štýl, s dôrazom kladeným na rýchle kopáky, občasné blastbeaty a hlavne pomalšie heavy riffy. Keď už Morbid Angel stále naťahujú dobu čakania na nový album, máme tu aspoň ich zástupcov, ktorí sa s tým veľmi nepárajú a tlačia na nás svoj ťažký, smrtiaci masív bahna. Predpokladám, že Morbid už nedosiahnu nikdy tak špinavú produkciu ako za starých čias, čo je na škodu, túto prácu môžu ponúknuť už len takéto malé, podzemné súbory. LOD majú taktiež tú výhodu, že sa lyricky venujú mysterióznym témam ako Lovecraft a jeho mýtus Cthulhu, takže ďalšie plusové body pre nich. Skladby ako Yog Sothoth sú drvivejšie a dunivo explodujúce s trochou chytľavého základu, je to ich najpomalší opus. Aj keď sa hudba zrýchli, dokáže vás preniesť do desivo surrealistickej aleje hrozivých vízií tých, ktorí už zostupujú do nemilosrdného podsvetia. Zlovestnú atmosféru dosť vyzdvihujú dve inštrumentálne kompozície, Black Wind a Aeons, v ktorých vás omráčia temné chorály a klávesy s dekadentnou melódiou. Keď už nie je hudba nejako výrazne melodická, potrebuje aspoň časté a nečakané zmeny tempa, čo Daniele Costa dokáže skvele a určite nemá za bicou sadou čas sa nudiť. Na to že celkovo pozostávajú zo 4 členov, mohli mať kľudne aj 2 gitary, takto je Alessandro D'Antone na všetko sám, no našťastie nezabúda používať všetky 3 základné druhy riffov, samozrejme tých púšťaných je úplne najmenej, pretože LOD hrajú riffovo orientovanú hudbu, no tiež nečakajte žiadne prehnané, technické predvádzanie, dobre vedia kde je ich hranica aby nebola hudba ani príliš jednoduchá, ani zložitá. Nielen že obsluhuje gitaru, ešte stíha aj backing vocals, takže ďalšia variabilita je aj po vokálnej stránke. Obidva druhy sa často striedajú, predsa len hlavný, hrubší growling Mattia Gattiho jednoznačne prevyšuje a tiež je dosť zrozumiteľný ako je to u old schoolových kapiel zvykom. Gitarista Alessandro je určite najvyťaženejším členom, to aké atmosférické sóla dokáže zahrať, predvádza hlavne v štvorke Dissect My Faith. Ide o typ sól na spôsob Diabolic, z ktorých ide mráz po chrbte. Piata, rýchlejšia A Path in Grief je zaujímavá svojim zvláštnym, dysrytmickým tempom a v deviatej Leechlike sa z ničoho nič objaví klavírová medzihra. Za najlepšie skladby by som vybral 3 exempláre, Shrines of Depravity, Nistagmo a už spomínanú Yog Sothoth. Jediná chyba, ktorú možno vytknúť na vrub tohto albumu, je podobnosť s Morbid Angel, ale to je jav, ktorý je prítomný u drvivej väčšiny nových súborov, LOD môžu byť spokojní so svojim výtvorom a tento rok by si mohli zahrať aj na Brutale.
10/33:31/ 9 Storm
http://www.myspace.com/logicofdenial
Už dlho ma nezaujala žiadna nová talianska DM kapela až dokiaľ sa nezjavili ničitelia mýtov Logic of Denial. Čisto v amerických vodách sa pohybuje ich štýl, s dôrazom kladeným na rýchle kopáky, občasné blastbeaty a hlavne pomalšie heavy riffy. Keď už Morbid Angel stále naťahujú dobu čakania na nový album, máme tu aspoň ich zástupcov, ktorí sa s tým veľmi nepárajú a tlačia na nás svoj ťažký, smrtiaci masív bahna. Predpokladám, že Morbid už nedosiahnu nikdy tak špinavú produkciu ako za starých čias, čo je na škodu, túto prácu môžu ponúknuť už len takéto malé, podzemné súbory. LOD majú taktiež tú výhodu, že sa lyricky venujú mysterióznym témam ako Lovecraft a jeho mýtus Cthulhu, takže ďalšie plusové body pre nich. Skladby ako Yog Sothoth sú drvivejšie a dunivo explodujúce s trochou chytľavého základu, je to ich najpomalší opus. Aj keď sa hudba zrýchli, dokáže vás preniesť do desivo surrealistickej aleje hrozivých vízií tých, ktorí už zostupujú do nemilosrdného podsvetia. Zlovestnú atmosféru dosť vyzdvihujú dve inštrumentálne kompozície, Black Wind a Aeons, v ktorých vás omráčia temné chorály a klávesy s dekadentnou melódiou. Keď už nie je hudba nejako výrazne melodická, potrebuje aspoň časté a nečakané zmeny tempa, čo Daniele Costa dokáže skvele a určite nemá za bicou sadou čas sa nudiť. Na to že celkovo pozostávajú zo 4 členov, mohli mať kľudne aj 2 gitary, takto je Alessandro D'Antone na všetko sám, no našťastie nezabúda používať všetky 3 základné druhy riffov, samozrejme tých púšťaných je úplne najmenej, pretože LOD hrajú riffovo orientovanú hudbu, no tiež nečakajte žiadne prehnané, technické predvádzanie, dobre vedia kde je ich hranica aby nebola hudba ani príliš jednoduchá, ani zložitá. Nielen že obsluhuje gitaru, ešte stíha aj backing vocals, takže ďalšia variabilita je aj po vokálnej stránke. Obidva druhy sa často striedajú, predsa len hlavný, hrubší growling Mattia Gattiho jednoznačne prevyšuje a tiež je dosť zrozumiteľný ako je to u old schoolových kapiel zvykom. Gitarista Alessandro je určite najvyťaženejším členom, to aké atmosférické sóla dokáže zahrať, predvádza hlavne v štvorke Dissect My Faith. Ide o typ sól na spôsob Diabolic, z ktorých ide mráz po chrbte. Piata, rýchlejšia A Path in Grief je zaujímavá svojim zvláštnym, dysrytmickým tempom a v deviatej Leechlike sa z ničoho nič objaví klavírová medzihra. Za najlepšie skladby by som vybral 3 exempláre, Shrines of Depravity, Nistagmo a už spomínanú Yog Sothoth. Jediná chyba, ktorú možno vytknúť na vrub tohto albumu, je podobnosť s Morbid Angel, ale to je jav, ktorý je prítomný u drvivej väčšiny nových súborov, LOD môžu byť spokojní so svojim výtvorom a tento rok by si mohli zahrať aj na Brutale.
10/33:31/ 9 Storm
http://www.myspace.com/logicofdenial
