MAHR „Soulmare I“,Amor Fati, EP´19, UNKN

Musím na začiatok otvorene povedať, že kapely spadajúce pod Prava Kolektiv zanechali na mňa silný dojem, či už sa jedná o Pharmakeia, Hwwauoch, Voidsphere, alebo teraz recenzovaných MAHR. Je pravdepodobné, že členovia týchto kapiel sú určitým spôsobom poprepájaní, alebo môže ísť dokonca aj o tých istých „ľudí“ v každej jednej kapele. Prečo som napísal ľudí v úvodzovkách? Jednoducho preto, lebo to čo produkujú tieto kapely, je niečo tak zvláštne a podivné, že tie úvodzovky sú na mieste. Prečo tie všetky domnienky? Kto vie, vie, kto nie, tak všetky tieto kapely nikde neuvádzajú nič o sebe. Žiadne mená, žiadne fotky, žiadne koncerty, žiadne rozhovory, len hudba, kazety, obaly, temnota, neprístupnosť a to mám rád. Ďalšia vec, ktorá všetky tieto kapely spája, je desivý a špinavý zvuk, tak povediac brána, ktorú treba pre mnohých prekonať, aby sa dostali týmto príšerám pod kožu. U mňa to funguje presne opačne. Práve tento druh zvuku je pre mňa lákavý, podtrhuje atmosféru a celkove sa tak tieto kapely absolútne dištancujú od Metalu s prierazným, dynamickým zvukom. MAHR je zlovestná kapela, ktorá už má za sebou debut „Antelux“ z roku ´18, ku ktorému som sa žiaľ zatiaľ nedostal. Najskôr som objavil nový album Hwwauoch, následne Pharmakeia a až potom som zistil, že existuje viacero kapiel z tejto frakcie. Pustil som sa preto hneď do počúvania ich dvoch EP z minulého roka, ktoré vyšli iba na MC - ako všetko, čo tieto kapely vydávajú. „Soulmare I“ je názov prvého z nich a obsahuje jednu skladbu cez 18 minút dlhú. MAHR hrajú spletitú a neobyčajne bizarnú formu Black Metalu, podanú v pomalých tempách. Funeral Black? Hm, možno, ale to nie je dôležité, dôležitá je hudba a atmosféra diela. Oproti Hwwauoch a Pharmakeia sa jedná o omnoho minimalistickejšie chápanie. Po gitarovej stránke je táto skladba éterická, odpaľuje poslucháča do úrovní nebytia, do astrálneho sveta šera, kde Slnko nejestvuje, kde len temnota sa prikráda v najrôznejších obmenách a formách, pritom je všetko odpudivo desivé a strašidelné. Z tohto je zrejmé, že táto skladba je viac meditatívna, nie je určená na počúvanie kedy potrebujete nabudiť vedomie aby získalo viac energie. Jednoducho zatiahnite závesy ak je deň, stlmte všetky okolité ruchy, zapáľte sviecu a nechajte sa unášať niekam do neznáma. Po viac násobnom počúvaní som sa uistil, že aj keď je tento track vytvorený v harmonickom systéme, nenájdete tú onú klasickú melodiku, na ktorú sme zvyknutí z Metalu bežnejšieho, ale aj menej bežného typu. Je to len akési súzvučenie nekonečna, temnoty, princípov, hrôzy. Dôležitým aspektom sú klávesové plochy, ktoré zohrávajú rovnakú úlohu ako gitary. Sú neustále aktívne ani nie ako podklad ku gitarám, ale ako rovnocenný nástroj, pritom ale nemožno čakať nejaké klávesové masáže ako pri symfo BM kapelách. Predstavte si, že stojíte niekde v neznámej krajine, v prímorskej oblasti, obloha je zatiahnutá a popŕcha. Je sychravo, viac zima ako teplo, oblohu križujú čajky a z diaľky počuť trúbenie lodných trúb, nepríjemné, neustále prichádzajúce, no tvoria atmosféru celej tejto situácie. Skladba nemá ani nejakú pevnú štruktúru, jednoducho to celé tečie bez zjavnej logiky, a v tom je práve to čaro. Celkom by ma zaujímalo, či bol tento materiál zložený cielene, alebo ide o sčasti improvizáciu, či o čistú improvizáciu. Celé to korunuje desivý zariekajúci a zúfalý vokál, pripomínajúci extrém napr. Sexorcist z 90tych rokov. Nepríčetné hulákanie, zavýjanie, prejav búrlivých besov. Som si viac než istý, že ide o toho istého vokalistu, ktorý naspieval aj posledné diela Hwwauoch a Pharmakeia, pretože pri toľkých kapelách mať troch takto bizarných vokalistov, by bola viac než len náhoda. Ak vás opis tejto mátožnosti zaujal, skúste si to vypočuť a nechajte na seba pôsobiť dážď neprístupnosti a negatívnosti.