MALEVOLENT CREATION „Dead Man´s Path“, Century Media, CD´15, USA

Je veľa amerických Death Metalových legiend, ktoré či už s prestávkami, alebo non stop vydávajú albumy do dnešných dní, mnohé z nich si prešli rôznymi obmenami, za všetky snáď spomeniem Cannibal Corpse, Deicide, Gorguts, Autopsy, Obituary, Morbid Angel, alebo Massacre. Máloktorá z týchto kapiel už ale znie tak ako v roku 1990, no je tu jedna legenda, ktorá sa snaží stále trhať mäso zo starých kostí a zo svojho pôvodného postoja neustúpila ani o centimeter. MALEVOLENT CRATION sú na scéne už od roku 1987 a „Dead Man´s Path“ je už ich dvanástym radovým albumom. Táto besná svorka má tak typické postupy a riffy, že si ich nemôžete pomýliť s nikým iným. Áno, tvrdí sa o nich, že sú Death Metalovými Slayer, ale aj tak mám za to, že majú svoju vlastnú vojnovú zohavenú tvár a ich charakteristické znaky z nich robia jedinečnú kapelu, ortodoxnú mašinu, ktorá baží po krvi.
Novinka „Dead Man´s Path“ mi príde ako sumarizovanie všetkého, čo doteraz nahrali, cítim tu Thrashovosť „The Ten Commandments“, genialitu „Retribution“, šialenstvá v rýchlosti „Stillborn“, „Eternal“ či „In Cold Blood“ až po novšiu éru „Doomsday X“ a podobne. Vývoj MC majú, ale určite nie tak markantný ako napr. Cannibal Corpse či Deicide v porovnaní s ich najstaršími vecami. Kapela si vždy držala ostré gitary zabŕdajúce do agresívneho Thrashingu z ktorých vytvárala melodiku typickú len pre nich, taktiež šialené klepačky vytvárajúce neuveriteľný nápor a v neposlednom rade typický ukričaný murmur Jasona Blachowicza, ktorý je takým Kerrym Kingom. Album otvára pomalšia rozvláčna Dead Man´s Path, je tak napol introm, napol zásterkou, že čo ak my vám teraz ukážeme ako vieme hrať pomaly. Samozrejme nič také sa nedeje, ďalšou Soul Razer jasne dokazujú, že ich miesto je v rýchlych manévroch a skladba predstavuje kapelu len v najlepšom svetle. Pri slovách Soul Razer mi behá mráz po chrbte, to akým šialeným spôsobom Jason spieva, vám dáva do rúk neuveriteľnú porciu energie. Kapela vždy stavala na silných refrénoch, čo sa vôbec nezmenilo. Práve vďaka ním sa skladby odlišujú. Samozrejme nie v kuse je kapela nastavená v najrýchlejšom móde, vedia aj umne zhutniť do pomalších temp, kedy dopredu vyrazí zákernosť. To si dobre môžeme demonštrovať napr. v skladbe Blood of The Fallen, ktorá z väčšej časti udiera na tú zákernosť, ale ani tu neprídete o povestné klepačky. V ich melódiách sa ukrýva utrpenie z vojny, vraždy a smrť. S týmito pocitmi vždy operovali, taktiež nespornou agresivitou a brutalitou vybičovanou do nepríčetnosti. Ich hudba mi často pripomína šialenca so zbraňou v ruke, ten zákerný pohľad v jeho očiach a vy neviete, čo v najbližšej sekunde spraví. Pre MC bola vždy typická aj určitá húpavosť či malé HC náznaky, no vždy prevláda Death / Thrash, ktorý prebije tieto vetvy. Kapela nikdy nestavala na technike hrania ako napr. Cannibal Corpse na posledných albumoch, často využívajú púštané atmo riffy, alebo zasekávačky typické pre Thrash Metal. Album odsýpa veľmi svižne, aj keď sa skladby na seba dosť podobajú, vždy mi počúvanie ubehlo veľmi rýchlo, pretože všetko je dobre poskladané. Najnetypickejšou skladbou z môjho pohľadu je posledná Face Your Fear, zrejme len náhodou tu počujem niečo ako Protector z obdobia „A Sheeding of Skin“ prepojené s Cannibal Corpse. Za veľmi podarené na novinke považujem gitarové sóla, narúšajú tak trochu sterilitu riffov a práve v nich je vidno, že Phil a Gio sú aj technickí hráči, pričom to nemusia dokazovať za každú cenu. Čo sa mi najviac páči na gitarových riffoch, sú zdvojovania liniek, vytvára to zaujímavú strašidelnú atmosféru a celkove to ich hudbu posúva aj ďalším smerom ako rýchla brutalita. Myslím, že v tomto si príklad mohli zobrať už od spomínaných Cannibal Corpse. Na „Dead Man´s Path“ cítim doteraz najhlbší návrat k ich najlepším albumom z 90tych rokov, krásne to cítiť napr. v predposlednej Fragmental Sanity.
Za mňa je „Dead Man´s Path“ najlepším klasickým DM albumom od starej americkej kapely tohto roka.