MERCYFUL FATE „Melissa“, Roadrunner Records, CD´83, DEN

MERCYFUL FATE určite patria medzi najvplyvnejšie a najzásadnejšie Metalové kapely všetkých čias, mali vplyv na mnohé mená, ktoré komerčne samotných MERCYFUL FATE ešte presiahli, napr. Metallica za všetkých. Je pozoruhodné, že na to aký vplyv na Metalovú scénu vždy mali a budú mať, ich meno nikdy nebolo tak veľké ako napr. Iron Maiden, Judas Priest, Saxon, alebo Manowar. Nemožno ich považovať za undergroundovú kapelu, ale ani za komerčnú, myslím, že ich cesta bola vždy niekde medzi tým, čo je len dobre. Kapela samotná vznikla v roku 1981 v Copenhagene, ale ich kariére predchádzali ďalšie mená, ktoré poznajú snáď len ortodoxní fanúšikovia King Diamonda, ide o bandy Brats, Black Rose a Danger Zone. Ide o formácie, ktoré nikdy úspech nedosiahli, no z hudobného hľadiska šlo vždy o kvalitné záležitosti, keďže v týchto kapelách účinkovali také mená ako Hank Shermann, či Michael Denner. Tieto kapely s Kingom nahrali zväčša demá a napr. Danger Zone na svojom deme zaznamenali skladby ako Mission: Destroy The Alien, alebo Death Kiss. Práve Brats sa neskôr premenovali na MERCYFUL FATE a pod týmto názvom už vydali viacero demáčov a hlavne EP „Mercyful Fate“ z roku 1982. Ale rok na to už kapela nahráva svoj prvý riadny materiál, teda dlhohrajúcu platňu „Melissa“. Tento album je pre Metalovú scénu niečo ako posvätené mystérium a zásah Satana, mnoho fanúšikov dokonca tento ich album považuje za Black Metalové dielo s čím môžem do veľkej miery len súhlasiť. V tej dobe existovali len mená ako Venom, ktorí boli veľmi ovplyvnení novou vlnou britského Heavy Metalu, špeciálne Motorhead, začínajúci Hellhammer, neskôr Celtic Frost, taktiež nováčikovia Bathory, či Witchfynde. Ani jedna z týchto kapiel ešte úplne neznela ako BM, ktorý poznáme dnes, boli tam silné vplyvy Heavy Metalu, Rock´n´Rollu, ale aj začínajúceho Thrash a Speed Metalu. Aj keď MERCYFUL FATE hrali Heavy Metal, v ich odkaze bolo viac temnoty než v mnohých ortodoxných BM kapelách. Album otvára skladba Evil, čo je určite jedna z najkultovejších skladieb kapely vôbec. Hneď od začiatku sa stretávame s dokonalou kompozíciou, košatou štruktúrou skladby, atmosférou, ktorú snáď zažijete len pri najtemnejších sabatoch a hlavne perfekcionistických hudobných výkonoch. Skladba je silná vo všetkých jej zákutiach, tu skutočne ťažko hľadať slabé miesta, navyše hudobníkom do karát hral fakt, že v tej dobe bol ešte obrovský priestor pre originalitu a kreativitu v Heavy Metale. Ešte teraz, keď si tento track prehrávam, mi behajú zimomriavky po chrbte, tie sóla snáď ani nemohol vymyslieť a zahrať človek. Sú natoľko prepracované a dokonalé ako si len dokážete predstaviť, charizma z kapely sála z každého tónu. Curse of The Pharaohs, už úvodné riffy sú strach naháňajúce, sú akoby symbolom ich podstaty, matricou a totálnym základom, King spieva ako BOH! Z gitarových harmónii ide dramatickosť spolu s temnotou, navyše do toho všetkého pridali šialené okultné prvky a na svete máme totálny satanský manifest, ktorý bez problémov konkuruje Američanom Coven! Veľmi by som si prial byť v tej dobe v skoršom veku aby som dokázal regulárne vnímať kvalitnú hudbu a počuť tieto prekliate riffy, sóla a špičkové hudobné výkony. Into The Coven, tretia skladba, ťažkosť, parádne basové linky, zaujímavé rytmické manévre, záhrobná atmosféra, King spieva snáď niekde na povale pri zapálených sviečkach v kruhu pentagramu, famózne! Cítim akoby sa mi priamo do očí pozeral cap. V tejto skladbe dokazujú aký silní sú keď spomalia a vkradnú sa do vašej duše extra geniálnym gitarovým sólom! Shermanove a Dennerove sóla sú dlhé a epické, atmosférou rozsiahle, už len z tých sól je pre „Melissu“ štatút kult samozrejmý. Pokračujeme s At The Sound of The Demon Bell, je tu cítiť kvapku Bluesových prvkov dobre skrytých za ťažkou hradbou burácajúcich Metalových riffov. V každom okamihu dokážu gitaristi prekvapiť rôznymi technikami hrania, zmenami nálad v atmosfére, ich cit pre kompozíciu je snáď vrodený. Je tu krásne cítiť ako si v štúdiu dali záležať na každom detaile, verím tomu, že každú chybičku, i tú najmenšiu, opravovali dokiaľ to nebolo podľa ich predstáv. Skladba je náročná nielen v štruktúre, ale aj v rytmike, bicman Kim Ruzz predvádza vysokú školu ťažkých rytmov a to nehovorím o basákovi Hansenovi, toto duo im bol čert dlžný. Black Funeral a začiatok skladby, len si to pustite a pripomeňte koľko cover verzií ste už počuli? Toto je Black Metal Heavy Metalu, strašidelné povalové nánosy zla, zhmotnenie a umelecké prevedenie posadnutosti Diablom, len sa pozorne započúvajme: „All Hail Satan, Yes Hail Satan, Lay Down Your Shadows, The Evil Star“. Je to síce najkratšia skladba, o to viac silnejšia a gitarové sólo vám môže vyraziť dych aj dušu z tela. Prechádzame ale k najdlhšej Satan´s Fall, majstrovské dielo Michaela Dennera, písal ju po bezsenných nociach na gitare bez elektriny, potrápil sa ňou náramne a podľa jeho vlastných slov obsahuje viac ako 16 druhov riffov! Je to zrejme najznámejšia a najuctievanejšia skladba z albumu „Melissa“, možno si pamätáte ako ju prerobili Immolation. Táto skladba je tak členitá a pôsobivá, že niektorí hudobníci by z nej dokázali napísať aj celý album keby jednotlivé témy ponaťahovali a doplnili. Strašidelnosť tu dozrela v niečo fantastické, ten pád pocítite sami, ale pád rovno do pekla! Kvalitná práca dvojkopákových šľapiek a z bicmana cítiť, že má rád Blues, ale aj Jazz, hra na hajtku je ukážková a čistá. Kingové zdvojované až trojité vokály sú beznádejne hrôzostrašné, pritom skladba má veľa inštrumentálnych zákutí. Táto skladba bez problémov mohla vyjsť ako plnohodnotný album MERCYFUL FATE, som si viac než istý, že Michael bol v tej dobe v takej forme, že by ju dokázal natiahnuť aj na 45 minút. Čo riff to trefa do čierneho, sóla lietajú ovzduším ako čarodejnice na meteliach, mesiac jasne žiari a mrazivá noc ešte len začína. Ani v druhej polke skladbe nedochádza dych, naopak, akoby sa v ňom stretli všetky temné sily a dopriali mu kreativitu a šialenstvo. Ku koncu skladby prichádza stopka a potom tak emotívne a okultné sóla s fantastickými Kingovými fistulami, toto je proste rok 1983! Poslednou v poradí je titulná skladba Melissa, kto že by ju nepoznal? Najpomalšia vec z albumu, sóla vytvárajú ryhy na srdci, duša upadá do čiernych mrákot a Melissa sa usmieva v temnej komnate, ale či je živá, to vám už nezaručím. Postupne sa rozbieha a ako vždy prichádza skvelé jadro s úderným motívom, melódiami tak čiernymi ako smrť. Taktiež ťažké údery na bicie a hajtku, šialené zvoľnenia, úpadky, ale aj výnimočné výstupy morbídnych harmónii. Album pri posledných tónoch akoby zaspal, uhasol a to je koniec tejto ságy. Čo dodať ešte na záver, možno najlepší Metalový album všetkých čias, King Diamond si tu odviedol pekelnú prácu, jeho hlasivky museli dostať zabrať ako máloktoré, takto originálne vokály už ťažko budete niekedy v Metalovom žánri počuť! King si vždy dokázal vytvoriť vlastné melódie vo svojich hlasových rozsahoch, samozrejme dobre kooperoval so zložitými gitarovými harmóniami Hanka a Michaela, dokázal si dobre poradiť aj v najzložitejších rytmických polohách a ešte vyniknúť triumfálne ako jeden z najlepších Metalových spevákov všetkých čias. Aj napriek tejto mohutnosti a majestátnosti akou som tento klenot opísal, pôsobí „Melissa“ ako komplexný kvet, príliš temný a Satanský na to, aby sa stal nejakým komerčným a masou vyhľadávaním „produktom“, je skôr nadčasovým dielom, ktoré nie každý pochopí. Na svoju dobu určite album pôsobí silne aj po stránke produkčnej, všetky nástroje sú úžasne nazvučené a celé dielo pôsobí ako surovo, tak aj temne a podzemne. Tu sa MERCYFUL FATE na nič nehrali, svoj talent ukázali v plnom prúde a tento album si pustím vždy s takou chuťou ako máloktorý iný.