Po dokonalom albume „Melissa“ sa MERCYFUL FATE museli postarať o niečo nemožné, prekonať debut, alebo sa mu aspoň priblížiť, aby dokázali svoje vynikajúce kvality. V úplne rovnakej zostave teda nahrávajú dvojku „Don´t Break The Oath“, nahrávalo sa v Easy Sounds Recording priamo v Kodani v máji 1984. Pozícia kapely bola už v tej dobe veľmi silná a „Melissa“ získavala len samé dobré ohlasy. Ako si s novým albumom poradili? Fantasticky, album otvára šialená A Dangerous Meeting, tu sa len potvrdzuje, že MERCYFUL FATE sú majstrami svojho remesla. Podobne ako na debute, aj tu sú skladby poriadne prepracované nie len z hľadiska hudobného, ale aj atmosférického a komplexného. Melódie, ktoré používali MF na prvých dvoch albumoch, sú tak bohaté a košaté, pritom tak skvele zvládnuté a priam až progresívne na svoju dobu, až sa mi zastavuje dych. Skúste si napr. zapískať nejaký úryvok z A Dangerous Meeting, je to skoro nemožné, a ak by ste to náhodou aj zapískali a počul by to niekto, kto s podobným druhom melodiky nemá skúsenosti, bude si myslieť, že je tu niečo v neporiadku. Skladba je totálne členitá ako po rytmickej tak aj po harmonickej, vykazuje vážny um a fantastickú hravosť v rozmanitých detailoch a klenutí kompozície. Do toho si domyslite absolútne perfekcionistickú prácu Timiho Hansena na base, ten dokáže do týchto pozoruhodných a prepracovaných riffov zapracovať ťažké basové linky skvele kontrastujúce, ale zároveň harmonizujúce s celým tokom kompozície. Aj on je silným elementom, ktorý vytvára celkovú atmosféru diela, nahrávku posúva neuveriteľným spôsobom dopredu a presne takto má znieť basa, pokiaľ má mať význam a má byť za tým čisté umenie. Toto sa ostatne týka aj bicích Kim Ruzza. Pôsobí presne tak isto ako zložité gitarové klenby, či kontrastné basové linky zvoniace nad gitarami. Jeho hra je bravúrna a dokonalá, inými slovami takto zahraté bicie nájdete v málo Metalových nahrávkach, kde väčšina bicmanov pôsobí len ako rytmický element. Bicie sú krásne rozvrstvené čo sa týka zvuku jednotlivých bubnov, dobre vyladené a správne použité do tohto celého šialenstva. Pritom Kim nemusí do toho mlátiť ako o dušu, skôr je fajnšmekrom a citlivým hráčom, ktorý chápe celú hudbu komplexne, až na základe toho vytvára niečo čo možno nazvať dokonalosťou. Tu ale nesmiem opomenúť samotného majstra Kinga Diamonda, jeho hlas je na tom tiež v súlade s celkom, on má svoje vlastné vízie o harmóniách svojich vokálov, nemusí sa prísne držať základnej stopy melodiky, jeho vokály sú unikátne a brilantne spracované. Práve jeho hlasové rozsahy tvoria hlavné ústredné ťahy v harmóniách, ktoré sú klasickými typmi pre všetko, čo sa MERCYFUL FATE týka. Keď si pustíte akúkoľvek skladbu z albumu, vaša pamäť ju rozpozná samozrejme už na základe prvých riffov, ktoré musia byť ťažné a expresívne, no keď King spustí, tak vám odvisne sánka, hudbu tak trochu vyradí na „vedľajšiu koľaj“, no i tieto zadné hradby sú príliš luxusné na akékoľvek iné, v Metale kultové albumy. „Don´t Break The Oath“ je taktiež ako „Melissa“ albumom plným nápadov, kreativity a poctivého fanatizmu hudobníkov cítiacich temnotu a strašidelnosť ako prazáklad všetkého. To najlepšie ale je, že album obsahuje toľko brutálnych momentov v inštrumentálnej sfére, že ani neviem, ktorý z týchto albumov je vlastne lepší. „Melissa“ bola viac hlbšia, ťažšia a neprístupnejšia, samozrejme v rámci MF, „Don´t Break The Oath“ mne osobne príde viac transparentnejší, ale za to môže zrejme čistejšia produkcia a ešte viac dotiahnutejšie profesionálne výkony jednotlivých účastníkov. Nájsť slabé momenty na takýchto albumoch je ako mieriť zbraňou na vlastnú hlavu, tu je všetko tak silné a monumentálne ako to len ide. Atmosféra albumu je unikátna, toto sa už nikdy nezopakuje a nezahrá, ani neskomponuje, ani nenapodobní, toto je absolútny unikát a klenot pre každého staršieho metalistu obľubujúceho komplexnosť a temnotu čierneho Heavy Metalu. Zoberme si začiatok skladby Desecration of Souls, neviem či som niekedy počul ťaživejšie a temnejšie riffy, toto je mŕtvolné a pritom tak autenticky okultné, nekromantický rituál, obetovanie rohatému božstvu, atmosféra je im daná samotným Diablom. Skladby sú jedna vedľa druhej ako vitrínka najhrôzostrašnejších rituálnych predmetov, s obrovským údivom upieram zrak na každú jednu z nich, do uší sa mi prebíjajú záchvevy vnútorného šialenstva a pociťujem niečo, čo nemá ani každý najlepší metalový album. Toto je oltár bezbožnosti a kto náhodou tento album nepozná a hovorí si metalista, mal by sa nad sebou zamyslieť. Neviem čo o tomto šperku ešte napísať, je to inšpirácia pre väčšinu Black Metalových kapiel, Biblia Metalovej scény. Ak by som si mal na opustený ostrov zobrať nejaký Metalový album, bol by to práve „Don´t Break The Oath“, alebo prinajmenšom „Melissa“.
MERCYFUL FATE „Don´t Break The Oath“, Roadrunner Records, CD´84, DEN


9/42:54/-                                               Mortuary


https://mercyfulfate.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]