Keď vyšiel album „In The Shadows“ od kultových MERCYFUL FATE, potuloval som sa v tej dobe jedného dňa po Senici a v jednom hudobnom obchode, ktorý už dávno neexistuje, som natrafil na profi MC verziu tohto albumu. Bez váhania som si nosič kúpil, pretože albumy „Melissa“ a „Don´t Break The Oath“ v tej dobe pre mňa znamenali niečo veľmi špeciálne a bol som prudko zvedavý s čím kapela príde po skoro 10 rokoch nečinnosti. King totiž MF rozpustil pre svoj sólový projekt King Diamnod, s ktorým medzi tým vydal 5 úžasných albumov s inými hudobníkmi, prišiel čas comebacku! Keď sa pozrieme na zostavu „In The Shadows“, tak zostal základ King Diamond ako frontman a gitarové duo Shermann – Denner, čo je absolútny základ, nakoľko toto spojenie predstavuje formu najvyššej kvality v Metalových kruhoch. Kima Ruzza na bicích však vystriedal mladý Morten Nielsen, čo sa mohlo zdať tak trochu ako krok späť, keďže Kimov formát len ťažko nahradiť pre jeho jedinečnú hru, techniku a hlavne cit pre 100% rytmus. Našťastie post basáka zostal v rukách pôvodného Timi Hansena. MERCYFUL FATE na prvých 2 albumoch pôsobili ako čarodejnícky kult (Coven), prinášali hudbu plnú mágie, mysterióznej a nadprirodzenej hrôzy a v spojení so surovým zvukom 80tych rokov a Kingovými desivými vokálmi museli mať jednoznačne najväčší vplyv na mnohé Black a Death kapely 90tych rokov! Teraz sa ale písal rok 1993. Nahrávacie technológie pokročili a MERCYFUL FATE sa tomu nebránili, určite nechceli znieť ako kapela 80tych rokov, ale skúsili si nové postupy, s ktorými prirodzene kráčali, King už so spomínanou svojou kapelou a zostatok zas so svojimi projektmi. Toto je jeden z najväčších rozdielov a faktov prečo MERCYFUL FATE už nezneli tak ako pred tým a ani nikdy potom. Zvuk sa stal omnoho profesionálnejším, uhladenejším, priebojnejším, čistejším, každý nástroj je dokonale počuť, už zneli modernejšie. Dlhoročná pauza všetkým zúčastnením určite naštrbila prirodzenú kontinuitu, myslím si, že ak by MERCYFUL FATE prirodzene pokračovali či už za pochodu Kingových sóloviek alebo bez, ich albumy by po „Don´t Break The Oath“ zneli určite inak, predpokladám, že by vydali albumy v rozmedzí 1985 – 1992 a to mohli byť taktiež šialené nahrávky, ale nechajme fantázie a poďme skočiť do roku 1993. Album otvára jedna z najlepších skladieb tejto nahrávky, Egypt. Úvodná akustická vyhrávka naznačuje silne dramatické smerovanie a riffy, ktoré sa následne utrhnú, vás jednoducho zmetú z pozemského povrchu, je počuť, že obaja gitaristi to stále myslia smrteľne vážne a ich technika snáď postúpila ešte viac dopredu. Cítiť to nie len v samotných sólach, ktoré sú ako vždy magicky okúzľujúce, ale aj v nosných riffoch. To čo bolo vždy pre Kinga a MERCYFUL FATE najdôležitejšie, napísať silné zapamätateľné, ale kompozične košaté skladby so skľučujúcou a strašidelnou atmosférou, to sa v tomto songu odzrkadľuje. Žiaľ zvuk je dosť čistý čo im trochu uberá vietor z plachiet, o to viac ale pridáva na agresivite a dynamike soundu. V skladbe použili aj podmazové klávesy pre dotvorenie atmosféry. King vždy dokázal navodiť atmosféru nie len pomocou dokonalých textov, ale aj svojráznou hudbou, preto v tejto skladbe priamo ucítite páľavu oslepujúceho slnka a piesok budete mať aj v očiach. Je počuť, že King sa vo svojej kapele zdokonalil aj po vokálnej stránke, jeho partie sú omnoho viac vrstvené a čistejšie, no už nemajú takú zvláštnu okultnú charizmu ako z 80tych rokov, aj keď jeho vokál už bol po všetkých stránkach viac profesionálnejší. Čo sa týka nového bicmana, jeho hra vôbec nie je zlá, ale Kimovi s prepáčením nesiaha ani po kotníky. Morten hrá skôr ako z učebnice, strojovo a systematicky, kde je prirodzenosť a osobitá živelnosť? Tu narážame na najslabší článok zostavy aj keď obaja gitaristi sa určite jeho hre tak trochu prispôsobili. Druhá The Bell Witch je ďalšou krutou skladbou, ktorú by sme tiež mohli vložiť do výkladnej skrine „In The Shadows“, napätie skladby by sme mohli krájať aj tupým nožom. Harmónie sú trochu komplikované, ale majú svoj účinok, harmonicky je všetko prešpekulované a dotiahnuté. Gitary znejú Heavy, aj progresívnejšie, znova len škoda slabších bicích, ktoré trochu uberajú vietor z plachiet. Kingove vokály sú zlovestné a tajomné, sóla sú na najvyššej úrovni, kompozične dokonalé, technicky ucelené a môžete s nimi lietať v ovzduší. Rytmicky je skladba tiež zaujímavo stavaná, v druhej polke prichádzajú zaujímavé zvraty, ktoré prinášajú ďalšie ukážkové sóla, ktoré tento album povyšujú na majstrovský piedestál. Trochu zamrzí slabšie nazvučenie Timiho basy, najlepšie je počuť v momentoch kedy priamo gitary ustúpia aby mu dali priestor, ale inak je jeho hra zrovnateľná s gitarovým duom. The Old Oak je najdlhšia skladba albumu, má skoro 9 minút a tak trochu tu supluje rolu Satan´s Fall z „Melissa“, náročnejšia štruktúra, bluesovejšie riffy, zaujímavé kompozičné riešenie skladby, množstvo sól, akustické zvoľnenia, dramatizácia, mysteriózne mrazenie. Síce na Satan´s Fall nemá, ale znova ide o výbornú skladbu. MERCYFUL FATE jednoznačne dali tieto 3 skladby na začiatok aby uštedrili poslucháčovi hneď na začiatok knokaut. Shadows začína úderným, jednoduchým, no silne zapamätateľným riffom v ťažkých grádoch, no refrén vás jednoducho zariekne, toto sa vám bude zdať snáď aj v posledných minútach vášho života. Skladba je o niečo jednoduchšia, no o to má väčšie napätie, ktoré je efektne stupňované a sóla sú ďalším zážitkom pre ktoré sa oplatí tento album vždy počúvať. Takto by som mohol pokračovať ešte ďalej skladbu po skladbe, nie všetky však dosahujú tak vysokej úrovne ako prvé 3, ale v podstate môžem povedať, že tu nie je ani jedna vyslovene slabá skladba, ktorá by „In The Shadows“ znižovala, v niektorých sú možno trochu nudnejšie riffy, ale sóla to vždy doženú a Kingove vokály sú neprekonateľne očarujúce. Môžem napísať, že z harmonického hľadiska je tento album konzistentný a svojský, tento druh melodiky je typický iba pre tento album a aj vďaka tomu ho vždy ľahko rozoznáme. Žiaľ album už nie je všeobecne tak komplexný ako prvé 2 majstrovské diela, aj keď niektoré sóla a riffy priamo nadväzujú na 80te roky. „In The Shadows“ mi z komplexného hľadiska a v porovnaní so starou tvorbou príde ako samostatné skladby, nie ako jeden komplex, jedna myšlienka. Z albumu trochu vytŕča inštrumentálka Room of Golden Air, čo je exhibicionistická parketa pre Shermanna a Dennera, stále zaujímavé, progresívne a inovatívne! Poslednou skladbou na albume je znovu prekopaná skladba Return of The Vampire, kde si hneď možno všimnúť iný štýl bubnovania. Tu si zahosťoval ďalší Dán pod menom Lars Ulrich, jeho hra je určite zaujímavejšia ako Mortenova, ale stále zďaleka nedosahuje úrovne pôvodného majstra. „In The Shadows“ je určite zaujímavým albumom a veľkým míľnikom v novšej histórii tejto legendy, ako zmŕtvychvstanie určite vysoký nadštandard.
MERCYFUL FATE „In The Shadows“, Metal Blade Records, CD´93, DEN


10/53:28/-                                            Mortuary


https://mercyfulfate.bandcamp.com/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]