MERCYFUL FATE „Time“, Metal Blade Records, CD´94, DEN

Ako som už spomínal v predošlých recenziách na albumy MERCYFUL FATE, táto kapela nebola nikdy tak megalomanská ako napr. Iron Maiden, Saxon, Judas Priest, Manowar, Accept. Čo sa týka popularity, myslím si, že boli hneď za týmito menami, pritom ich hlavne najstaršie albumy boli v mnohých ohľadoch ešte silnejšie, kvalitnejšie a kultovejšie! Hlavne ich prvé dva boli asi príliš komplexné z hudobného hľadiska, zložité štruktúry skladieb, náročná a prepracovaná rytmika, ešte prirodzená surovosť a Kingove geniálne vokály (aj keď ešte nemal tak vypilovanú techniku, jeho prínos bol šialený), taktiež zvuk oboch bol brutálne atmosférický. Na druhú stranu, MERCYFUL FATE patrili vždy ku kapelám, ktoré priniesli do Heavy Metalu tak ortodoxný satanizmus a cestu ľavej ruky, že zostatok vtedajšej Heavy Metalovej scény vyzeral oproti týmto Dánom ako bábkové divadlo, to mohla byť tiež príčina, prečo stáli v úzadí. Popravde, mnoho metalových fanúšikov sa priznáva k satanizmu, no pre mnohých bola cesta MERCYFUL FATE zrejme už silnou kávou. Ich návrat v 90tych rokoch bol snáď po čertoch vymodlený, no zdá sa, že „In The Shadows“ nebol úplne takým návratom aký si ich najortodoxnejší fanúšikovia priali, na druhú stranu sa však o žiadnu tragédiu nejednalo. Už podľa smerovania predošlého albumu bolo jasné, že ani „Time“ nebude tak komplexný a satanský. MERCYFUL FATE hlavne zmenili prístup ku zvuku, všetko znie omnoho jasnejšie a čistejšie, dokonca aj hudba sa stala jednoduchšou, aj keď v porovnaní s inými Heavy Metalovými nahrávkami tej doby to bola stále komplexnejšia cesta. Album otvára zásadná skladba Nightmare Be Thy Name, ktorú určite zámerne zaradili na začiatok, chytľavý Heavy riff v refréne je jednoducho magický a účinný, technicky síce dosť jednoduchý, no hudobne silný. Za zmienku určite stojí aj úvodná vyhrávka z ktorej tak trochu cítiť vplyvy stredného východu. V strede skladby sa nachádzajú zaujímavé sóla, ale aj rytmické zvraty, z ktorých hlavne ten posledný – zastavenie a pozvoľné rozbiehanie vyznieva efektne. Ďalšia skladba Angel of Light je rovnako silným kúskom s Luciferiánskou tematikou v texte. Skladba je rovnako ťažká a o niečo zložitejšia v technike, ale aj rytmike, pritom refrén je podobne podmanivý ako v prvej, aj keď každý je úplne iný. Táto skladba má mnoho styčných prvkov s predošlým albumom „In The Shadows“, hlavne niektoré jej úseky sa mohli bez problémov objaviť už tam. King podáva v oboch skladbách výborné výkony, jeho hlboké a falzetové vyčíňanie je typické pre novšiu tvorbu kapely. To, čo sa nezmenilo od dôb starých je, že stále znejú omnoho dramatickejšie, temnejšie a strašidelnejšie než väčšina Heavy Metalových, ale často aj Black Metalových kapiel. Witche´s Dance má taktiež silne dramatickú a temnú stopu, v skladbe použili aj klávesové polohy čo pridáva tak trochu na symfonike, je to tá pomalšia pasáž do ktorej sa oprie zdrvujúce a emotívne gitarové sólo, skvele napísané. Dobrú úlohu tu zohráva aj basová linka, je dosť agresívna, drží sa vpredu. Je dobre, že sa MERCYFUL FATE zbavili predošlého bicmana Mortena a angažovali Snowy Shawa, ten sa stáva novou tvárou a jeho práca je omnoho kreatívnejšia a dynamickejšia, čím posúva ich hudbu k ešte lepším výsledkom. The Mad Arab býva často označovaná ako jedna z najslabších skladieb tohto materiálu, s tým by som si dovolil nesúhlasiť aj napriek mojej zaujatosti voči téme Abdula Alhazreda a Necronomicnou. Dennerovi a Shermannovi sa podarilo dostať do melodiky ústredných motívov pekné stredovýchodné variácie a dramaticky pulzujúca basgitara pridáva na ťažkosti tejto témy. Navyše aj Snowy pridáva špeciálne perkusie a chrastítka pre dotvorenie arabskej atmosféry. Hlavne ústredný motív je tvárou celej skladby, ale vždy po tomto motíve prichádza ďalší strašidelný rytmo - pulz v podaní basy a bicích, gitarovo sa tu dejú viac komplikovanejšie veci než v predošlých skladbách. Táto vec má tiež celkom blízko k „In The Shadows“ a vôbec by sa tam nestratila. My Demon býva označovaná ako najväčší favorit celého albumu, s tým môžem jedine súhlasiť. Gitarové riffy sú naozaj zaujímavé, aj ťažké a technické zároveň, navyše ústredný riff vám môže vyraziť pivo z ruky, taká je jeho sila. Skladba, ako aj všetky predošlé, prináša zvláštne momenty prekvapenia, vždy keď si myslíte, že sa začne nejaký riff znova opakovať, príde zas niečo iné, očarujúce, tu vám dych vyrazí pasáž v strede s Kingovými smiechmi a podivnou harmóniou v riffoch, navyše sóla sú celkom Rockové s osvedčenou kvalitou MF. Time akoby predeľuje album na polku, skladba je ich prvou výrazne pomalou a možno až baladou, založenou hlavne na klávesovom motíve prelínajúcim sa celým priebehom. Klávesy znejú ako starý zámocký klavír a jeho strašidelná melódia opakujúcich sa tónov je ako vystrihnutá z Hororu 80tych rokov. V polke skladby nesmie chýbať tiež skôr Rockové sólo s perfektnými basovými variáciami z rúk Sharlee D´Angela, ktorý je ďalšou neoddeliteľnou súčasťou novších MERCYFUL FATE. Text skladby samozrejme poukazuje na našu smrteľnosť. Pokračujeme skladbou The Preacher, trochu húpavý riff, ale o to razantnejšie a rozvitejšie bubnovanie. Prvé sólo je síce krátke, ale o to intenzívnejšie so správnym metalovým driveom. To isté sa dá povedať aj o druhom, kde sa obaja gitaristi predvádzajú v najrôznejších polohách, no spodné hrubé riffy vôbec nezaostávajú. Lady In Black začína veľkolepo, silné momenty na ktoré budete spomínať vždy pri tomto albume, no refrén je skôr z tých jemnejších a poetickejších, skladba celkove vyznieva pomalšie a epickejšie, to ale neznamená, že stráca na dynamike a nápadoch. Ako kontrapunkt do tohto pomalšieho tracku vložili rýchle Metalové sólovanie, to ale časom prechádza do pomalšieho a harmonickejšieho. Skladba skôr menej zaujímavá než tie predošlé, MERCYFUL FATE majú silu aj v takýchto momentoch, ale predsa len im viac sedia rýchle agresívne manévre. V tejto skladbe ku koncu sú riffy ako vystrihnuté z albumu „In The Shadows“. Mirror je najkratšou skladbou, názov je taktiež perfektný, zrkadlo môže byť nástrojom mnohých podivných javov a paranormálnych úkazov. V tomto prípade sa jedná o dievča, zrejme jej ducha, ktorý sa zjavuje iba v zrkadle. Hudobne klasický MERCYFUL FATE z tohto obdobia, taktiež by som povedal, skôr slabší song z tohto albumu, nie však žiadna tragédia, iné kapely by na takto kvalitnom songu stavali svoj album. The Afterlife začína akustickou vybrnkávačkou a melancholickým sólom veľmi podobným napr. skladbe Satan´s Fall. Skladba má dve polohy, jedna jemnejšia s akustikou a strašidelnou tendenciou, tá je však striedaná ťažkými a podpornými riffmi tvrdého charakteru. Kingove vokálne polohy sú strašidelne variabilné, v jednej akoby napodobňoval snáď detský plačlivý tón a v inej zas dravý až démonský, to odzrkadľuje aj charakter gitár v skladbe. Koniec skladby so sólom stále dobre odráža etapu predošlého štychu. Poslednou skladbou je Castillo Del Mortes (Hrad mŕtvych) s hororovými gitarovými scénami, v tejto je snáď najviac temnoty a pochmúrnosti. Myslím, že King sa snažil čo najdôveryhodnejšie zhudobniť text, akoby ste sa prechádzali tými spustnutými chodbami ožiarenými len pochodňami na chladných stenách. Skladba je štruktúrou dosť rozmanitá, rytmicky vyšperkovaná, no neobsahuje tak mohutné refrény ako skladby na začiatku albumu, o to je však atmosférickejšia a hlbšia z vnútra. Určite je to hudobná lahôdka pre náročnejších a je skvelým zakončením „Time“. Druhý reunionový album si udržal skvelú kvalitu a určite prispel do fondu svetového Heavy Metalu, ktorý v 90tych rokoch trochu strácal dych. Práve takéto albumy dokázali vydržať dodnes ako tie najlepšie z tohto obdobia, aj keď brilantnosť prvých už nedosiahli.