MERCYFUL FATE „Into The Unknown“, Metal Blade Records, CD´96, DEN

„Into The Unknown“ je piatym, ale zároveň aj tretím poreunionovým albumom dánskej legendy MERCYFUL FATE. Je to taktiež posledný album na ktorom sa stretli obaja gitaristi Shermann a Denner, čo je určite veľká škoda, nakoľko tento tandem bol dokonale zohratý už od kultového EP „Mercyful Fate“ z roku 1982, prežili dokonca aj fatálny rozpad a neuveriteľné zmŕtvychvstanie. Písal sa rok 1996 a ja som sa koncom júla vrátil zo základnej vojenskej služby, o mesiac na to vychádza „Into The Unknown“, zaujímavé časy. Album otvára klávesové intro Lucifer, temné prekliate harmónie pripomínajúce intrá z čias King Diamond, svojou tonalitou mi táto skladba pripomína obdobie albumu „The Eye“. Text je vlastne kresťanskou modlitbou až na to, že táto je venovaná Luciferovi a namiesto záverečného Amen zaznie „Shemhamforash“, celkom dobrý nápad a ako intro zaujímavé. The Uninvited Guest je agresívnou a ťažko znejúcou vypalovačkou, stále sú tu cítiť nánosy z predošlých albumov „In The Shadows“ a „Time“, ide o priame pokračovanie a nadväzovanie. Už z tohto songu cítiť, že kapela pritvrdila a gitary znejú značne ťažšie a údernejšie, majú masívnejší zvuk a hlavne agresívnejšie a rýchlejšie riffy. Samozrejme ide o pritvrdenie v rámci MERCYFUL FATE, takže až do Thrashu to zas nezatiahli. Obaja gitaristi vždy boli skvelí skladatelia, preto sa nemusíte obávať nejakých ostrých extrémne rýchlych jázd, ale oni dobre vedia kedy spomaliť a vytiahnuť niečo ťažšie a epickejšie. Skladba začína neuveriteľne drsným riffingom, ktorý je zakončený krátkym a taktiež agresívnym sólom. Neskôr prichádza k stredným tempám, sťaženiu a bicie demolujú všetko navôkol. Mimochodom za bicími sa udiala zmena, keď talentovaného Snowyho nahradil Bjarne T. Holm, tento mladík dodal celému ansámblu ešte viac pružnosti a dravej dynamiky. The Ghost of Change patrí medzi najlepšie skladby „Into The Unknown“, znova sa striedajú drsné gitarové ťažké riffy s tými melodickejšími a do toho lietajú magické sóla, ktoré nikdy neomrzia. Pohrávanie sa s kompozíciou gitarových liniek je tu veľmi vkusné, prichádza aj na zasekávané riffy, technickejšie jemnejšie a ústredný motív refrénu ako aj gitár je klasický z dielne MF. Zaujímavé sú záverečné opakujúce sa riffy, ktoré sú postupne stlmené a skreslené až do úplného výdychu. Listen To The Bell má celkom zvláštne rytmické gitarové cítenie, nie je tak prirodzené ako sme u týchto dvoch majstrov zvyknutí, zdá sa na oko kostrbatejšie, no ako celok všetko pôsobí dobre. V refréne použili dosť ťažkotonážne riffy a King vyťahuje svoje hlasivky do celkom závratných výšok, ale v jeho hlase už počuť, že to najlepšie obdobie už má za sebou. Na tomto albume sa viac drží stredných hlasových polôh, ktoré mu tu svedčia najlepšie. Fifteen Man (And The Bottle of Rum) je jednou z najdramatickejších skladieb, už začiatok s vyrážajúcou basovou linkou je náznakom dramatickej línie, následne sa do popredia dostávajú znepokojujúce riffy z ktorých až mrazí. Cítiť že sa stane niečo zlé, je to predtucha šialenstva. Neskôr sa prechádza už na ostrejšie a rýchlejšie riffy a tým aj na dynamickejšiu rytmiku. Skladba má tak trochu húpanú rytmiku v tej mysterióznej pasáži a niektoré gitarové linky mi pripomínajú arabské stupnice, minimálne sú nimi inšpirované. V druhej polke skladby prichádzajú úplne nové riffy a zaujímavá hra na bicie s vycinkávaním činel a perfektné gitarové sólo za doprovodu iba basy a bicích. Into The Unknown rozdeľuje album na polovicu, akustická predohra sa zdá byť celkom pokojná, no náraz riffov vás zmetie do vody ako strhujúca búrka na pobreží mora. Znova gitaristi poukazujú na extrémnejšiu a razantnejšiu hru, melodika je priliehavá k tomuto albumu čím ho činí znova čímsi špecifickým pre toto obdobie. Into The Unknown je najdlhšou skladbou albumu a zdá sa mi, že práve táto má byť znova ekvivalentom Satan´s Fall z "Melissa". Samozrejme je omnoho jednoduchšia aj keď štruktúra skladby sa snaží ísť v rôznych obmenách po odlišných témach aby sa riffy príliš často neopakovali. Skladba má tak mnoho polôh, od pokojnejších, cez stredne jedovaté až po tie najrýchlejšie a najbesniacejšie. Záverečné sóla sú len pomyselnou čerešničkou na torte a to isté môžem povedať aj o bláznivej basovej linke. Under Spell má jednu z najsilnejších gitarových liniek hneď od začiatku, preto sa vám táto vec rýchlo vryje do pamäte a pripomenie tak starú slávu legendy. Denner a Shermann sa snažili trochu zjednodušiť svoje riffy na úkor tvrdšieho vyznenia a to sa im aj podarilo, svoj um tak viac vložili do komplikovanejších sól a celkových riffových aranží. Na tomto albume mi vôbec chýbajú silnejšie Kingove refrény, na predošlých dvoch albumoch ich bolo viac a boli pôsobivejšie, tu viac dominujú všeobecné vokály. V tomto songu sa nachádzajú výborné gitarové sóla pripomínajúce 80te roky v najlepšej kondícii. Deadtime začína úplne nezvyčajne, Kingovým vokálom bez doprovodu čohokoľvek, táto uspávanka mu však príliš nevyšla, jeho hlas samostatne neznie tak dobre ako pri gitarách a bicích. Táto mi príde z celého albumu ako najslabšia, v gitarových harmóniách je viac rytmiky ako melódie, skladba nie je až tak dobre zapamätateľná a príde mi, že je tu skôr do počtu, aj keď sóla sú zas prekypujúce opakom, teda melodikou a individualitou. Holy Water je zase opačne, snáď najchytľavejšou skladbou albumu, úvodné riffy vám rozhýbu krčné stavce a King hneď spúšťa podarené refrény. Riffy v tejto skladbe sú spolovice skôr Rockové a spolovice Metalové. Riffovo sa však jedná o celkom jednoduchú hru, tá je založená na sekanom podklade, na ktorý sú nabaľované ďalšie, ale ako sa hovorí, v jednoduchosti je krása, tu to rozhodne platí. Poslednou skladbou je prekvapenie v podobe Kutulu (The Mad Arab, Part II). Rýchla arabská melódia vás hneď presunie na ďaleký Stredný Východ a vy sa tak môžete na chvíľu pozrieť do tváre Abdulovi Alzahredovi. Tonalitu Stredného Východu použili aj do základných rytmických riffov, King spieva tiež iné zvláštne vokálne stupnice a celá skladba je jednoducho okúzľujúca. Slová „Evil Gods“ pôsobia až strašidelne, a to nevravím o uhrančivom zariekavaní „Kutulu“! Zaujímavé sú aj akustické momenty v druhej polke skladby, 2 gitarové linky hrajú podobnú melódiu a do toho rytmicky cinká zvonček a v pozadí duniace zvuky navodzujúce strach. Po tejto pasáži prichádza zas pravý Metalový riffing a následné spomalenie a zhutnenie a znova výbuch šialenstva. Táto skladba sa im rozhodne podarila ešte lepšie ako prvá časť a z môjho pohľadu sa stáva najlepším skvostom „Into The Unknown“. Aj napriek nie už tak silne výrazným refrénom ide o ďalšie skvelé pokračovanie. Zvukovo sa zas kapela posunula, je oveľa tvrdší a hlavne bicie znejú skôr ako z nejakej tvrdšej odnože Metalu, basa mohla dostať viac priestoru.