MORBID ANGEL „Covenant“, Earache Records, CD´93, USA

„Covenant“ od MORBID ANGEL bol zas úplne iný ako „Altars of Madness“ a „Blessed Are The Sick“ a pritom z kvality vôbec nepoľavili, preto sa dá hovoriť o najzásadnejších a najlepších albumoch floridských satanášov. Pritom si stále zachovali svoju tvár MORBID ANGEL aj keď zmenili produkciu, riffy a v zásade veľa vecí. Prvý album bol skoro až Black Metalové smrtenie, rýchly riffing, totálne silné skladby (taká predzvesť kapiel ako Order From Chaos, Angelcorpse...) a atmosféra z ktorej by ste mohli žmýkať krv a sadlo. Dvojka „Blessed Are The Sick“ bol úplne inde, jasnejšie definované riffy, čistá produkcia, určité spomalenie a umeleckejší prednes spolu s rôznymi inštrumentálnymi intermezzami. Bol tu už silný vplyv klasickej hudby, album bol síce Metalový, ale vplyvy Bacha a ďalších majstrov tu zanechali určitú stopu. Pamätám si, že keď vyšiel „Covenant“, bol som nesmierne sklamaný z produkcie, taká nečistota u MORBID ANGEL sa dovtedy ešte nepočula, činely zneli tak trochu roztrieštene a v riffoch bolo niečo tak ohromne pomalé, že som tento album nevedel zo začiatku prijať. Dokonca aj melodika, ktorá bola doteraz príznačná, sa začala divne krútiť a transformovať do niečoho absurdného. Čas ale tento skvost preveril a po mnohých vypočutiach som dospel k názoru, že „Covenant“ je zásadným umeleckým dielom bez ktorého si túto kapelu ťažko predstaviť. Povedal by som, že toto je album extrémov, na jednej strane boli na „Covenant“ snáď ešte divokejší ako na debute, na druhej strane priniesli toľko umeleckej skazy, že keď si vždy album vypočujem, prepadávajú ma pocity, ktoré musím nazvať ako umelecké, hlboké, komplexné. Umenie. To je slovo, ktoré tento album charakterizuje, neviem či som v živote počul umeleckejší album ako práve „Covenant“, samozrejme myslím v Death Metalovom teritóriu. Hlavne v pomalých riffoch sa ukrýva dobre skryté zlo a tieto riffy idú do takej hĺbky, že nič v Death Metale nedosahuje takú kvalitu a genialitu. Album má tak zvláštne rozpoloženie, že je dosť ťažko uchopiteľné na pochopenie. Poznám veľa ľudí, ktorí tento album vôbec nedokážu doceniť alebo ho vstrebať. Ono to na prvé počutie môže vyznievať akoby bol tretí album kráľov trochu rozoklaný a rozhádzaný, no opak je pravdou. Totálne výbuchy Death Metalu explodujú priamo do tváre, rýchle riffovanie neobsahuje žiadne slabé miesta, všetky tie bleskurýchle motívy sú záživné, smrti schopné a silné. No a čo tie pomalé? Už v prvom pomalšom songu World of Shit (The Promised Land) je začiatok vyšperkovaný do posedného detailu. Nie len že riffy sú hrané s pomalou zákernosťou, ale sú hrané ešte aj atonálne či disonantne. Toto ešte nikdy pred MORBID ANGEL nikto nespravil, tie pomalé pasáže prechádzajú cez moje vnútro ako rádioaktívne vlny. Sú účinné a funkčné a 100% dokonalé, pritom ich v tomto tracku striedajú desivé rýchle tremolá na ktorých si mnohí gitaristi môžu vylámať prsty. Sandoval za batériou predvádza vysokú hru bubeníckej školy, jeho husté kopáky sú prehnane rýchle a s rukami stíha hrať pomaly ako Lomabrdo, tento chlap bol šialenec už do narodenia! Aj harmonické melódie sú na albume strašne zvláštne a impozantné, napr. taká Vengence Is Mine, kde sa to v Treyovi zobralo??? Toľko kreativity a umenia čo dal do tohto diela sa dá nazvať len fatalizmom. Toto bola erupcia dokonalých nápadov a originality, ostatným už zostávajú len oči pre plač a kopírovanie majstrov. Zoberme si úvodné riffy na začiatku Lion´s Den, moje vnútro sa skrúca do šialenstva, myseľ otvára nové brány a telo sa prepadá do hlbočín nenávratna. Neviem ani presne opísať pocity z tejto skladby, sú to vyhoreté tiene, zuhoľnatené pohľady odumretých mníchov a silný výskyt okrídlených neanjelov v najgrotesknejších formách. To som zámerne nespomínal úvodné prekliatia ako Rapture a Pain Divine, dokážete si predstaviť niečo tak silné? Aj tu je cítiť niečo ako hĺbku klasických diel od Bacha, Stravisnkého či ďalších, mám z diela rovnako umelecké precítenie len s tým rozdielom, že tu je omnoho viac koncentrovaného zla, kakofónie a bezbožného hluku. Počúvanie „Covenant“ sa vizuálne rovná podrobnému sledovaniu Dorého, alebo Boschovych obrazov, do mikrosveta sú zavedené tie najcitlivejšie detaily naháňajúce absolútnu hrôzu a pád. Trey sa dostatočne vybláznil v sólach, ktoré ohromne napasoval do bizarných a v Death Metale nikdy nepočutých riffov. Naťahuje struny akoby ich chcel potrhať, čo strieda s technicky a kompozične premakanými prstokladmi, dáva do toho obrovský um a album by si vďaka šialenej invencie vystačil aj bez nich, no táto pridaná hodnota robí z „Covenant“ niečo nadpozemské! Zmeny rytmických temp sú tu tak zásadné a výrazné, že je to ďalší element, ktorý tento album povyšuje nad 95% všetkých Death Metalových albumov, nemôžem použiť žiadne iné superlatívy, tento album je čierna diera. Ďalšie skvelé tracky sú Blood On My Hands, Angel of Disease, Sworn To The Black a Nar Mattaru. Každá z nich je prepracovaným a inšpirujúcim dielom smrti, v tých riffoch sa dá plávať ako v horiacom jazere a nezabije vás to, posilní ducha a zocelí telo. Posledná skladba God of Emptiness je trochu sprofanovanou hymnou albumu vďaka známemu klipu, ale to nič nemení na fakte, že aj tento skvost sa podaril do najmenších detailov, pomalosť tu dostáva nový význam, riffy otvárajú svoje najhlbšie vnútro, zrkadlia sa uprostred portálov, sú neuchopiteľné, ťažké a drvivé, pritom tak disharmonické. Sandoval dáva do týchto pomalých ťažkostí rýchle kopákové orgie, čo nemalo taktiež obdobu v Metale do tých čias, v tom roku sa niečo podobné podarilo aj Disembowelment, ale pochybujem, že ich vtedy MA poznali, nieto ešte aby im niečo brali. Nevidel som do dnešného dňa dokonalejšie vizuálne stvárnenie svojej hudby pomocou klipu ako sa to podarilo práve pri skladbách Rapture a God of Emptiness, na tieto vizuálne diela sa dá pozerať donekonečna, taktiež len musím napísať majstrovská práca. Produkcia dostala do vienka nevšednú špinavosť a zastrenosť, aj to prispieva k celkovému mystickému a duchovne skazenému podhubiu celej ich veľkolepej hudby. Tretí album od MA nielen že dokázal, že ich prvé diela neboli ani náhodou šialenstvom, ale bol to dokonca akýsi šach mat celej scéne, úder smrti a jeden brilantný DM album, ktorý sa často hrdí pomenovaním najlepší.