MORBID ANGEL "Formulas Fatal to the Flesh", Earache Records CD ´98, USA

Po odchode dvoch veľkých DM osobností zostala len základná dvojica Azagthoth - Sandoval. Mali pred sebou náročnú úlohu nadviazať na silné albumy a podarilo sa im to viac než dobre, dokonca sa im podarilo prekonať aj samotný "Domination". Miesto Davida nahradil nový, vtedy ešte neznámy vokalista Steve Tucker z Ceremony, ktorý zároveň obsluhoval aj basu, takže sa vrátili k nesvätej trojici podobne ako na "Covenant". Dokonca aj hudobne mali najbližšie k tomuto nesvätému opusu, pretože tradícia velila zamieriť k nečistému a surovému zvuku. Znova točili v Morrisound studios, ale podľa produkcie by to uhádol len málokto. Album totiž znie úplne špinavo a analógovo ako z malého zaprášeného štúdia hlboko v lesoch, jedine sóla sa točili v Temple of Osfx. "F" býva často uvedený ako šiesty album, pretože sa počíta aj "Abominations of Desolation" a podľa abecedy je F šieste písmeno. Tri F-ká v názve majú prezentovať číslo 666, ale koncepčne prešli od satanizmu k Starovekým, Babylonským a Lovecraftickým témam najmä preto, že texty si zobral na plecia Trey. Niektoré sú dokonca písané v sumerskom jazyku. Najväčšie obavy mali fans samozrejme ako dopadne výmena vokalistu, predsa len David Vincent bol nerozlučne spojený s týmto zoskupením a prezentoval ich ikonu podobne ako Benton v Deicide. Steve sa svojej úlohy zhostil najlepšie ako mohol. Nespravil zásadnú chybu, že by sa snažil kopírovať Davidov štýl, ale sa jej chopil z iného konca. Jeho hlas je oveľa hlbší a hromovejší, ručí ako rozzúrená gorila v nočnom pralese, navyše je mu aj lepšie rozumieť. Nie len vokálne, ale aj hudobne a textovo sa kapela akoby vrátila viac do undergroundu čo rozdelilo fans na 2 tábory, niektorí boli spokojnejší, iní menej. Skladby sa viac menej striedajú v rámci rýchlosti, jedna rýchlejšia, ďalšia pomalšia. Hneď úvodná nakladačka Heaving Earth odpáli bez intra a podľa nej sa pomenovala česká DM horda z Prahy. Jedným z vrcholov albumu je ale nasledujúca Prayer of Hatred. Tu predviedol Pete svoje kreatívne umenie, najskôr začne rýchlejšie, ale neskôr sa prenesie k postupne pomalším tempám. Táto vec mi najviac pripomína "Covenant", presnejšie skladbu Rapture. Nechápem ako mohol Trey vymyslieť také morbídne melódie, poslucháč akoby sa ocitol v starovekom polorozpadnutom kláštore. Pri najväčšom spomalení začnú padať tóny do pekelných hĺbok a spustí sa také sólo, že sa zem pod nohami otvorí. Ďalej by som sa pristavil pri hymne Nothing is Not, tu sa v prvej polke zase tempovo vrátili k predošlému albumu, presnejšie ku skladbe Where the Slime Live. V strede príde ale extra atmosférické sólo a po ňom začne skladba stále viac spomaľovať až kým sa úplne nerozloží na atómy. Jediný opus z "Abominations of Desolation", ktorý sa sem dostal, je ôsma rýchlovka Hellspawn: The Rebirth. Devina Covenant of Death je niečo ako predohra pred najväčším vyvrcholením albumu. Tým je jedenásta Invocation of the Continual One, čo je najdlhšia skladba dosahujúca takmer 10 minút. Skomponovali ju ešte niekedy vo svojich začiatkoch roku 1984, ale nedostala sa na žiadny materiál, tak ju trochu prerobili a nahrali sem. Naspieval ju sám Trey Azagthoth a jeho hlas tu znie akoby to naozaj spieval Azagthoth. Takto si predstavujem zhudobnenú Lovecraftickú hrôzu, alebo poviedku Tieň nad Innsmouthom, pri počúvaní sa všetky steny krútia a v ich štrbinách vidno svetlo hviezdnych hmlovín, atmosféra sa tu dá doslova krájať. Technicky ide samozrejme o jednoduchšie štruktúry, ale stále sa tu niečo deje, samotné zavíjajúce gitary vzývajú Starovekých. Asi v polke sa skladba akoby skončí, no v skutočnosti pokračuje ešte väčším vyvrcholením, Trey aj Pete sa tu vyhrali a ukazujú svoju kompozičnú ľahkosť a genialitu, toto majstrovské dielo sa muselo písať samé. Viem si predstaviť, že by nahrali celý album ako jednu skladbu a Invocation... by bol jej základom. Dokonalé ukončenie tohto morbídneho materiálu skoro až Heavy Metalovým atmo sólom. Ani by som sa nečudoval keby si dal Trey zahrať túto kompozíciu na pohrebe. Po nej nasledujú ešte 2 perkusionistické inštrumentálky a jedno outro. Pre niekoho môže tento album vyznieť trochu rozťahane, alebo rozkúskovane vďaka mnohým skladbám, dlhšej časomiere a niekoľkým inštrumentálkam. Ak sa ale poslucháč dostane do správnej nálady tejto starovekej mystiky, dokáže ho úplne pohltiť. Trey si vyskúšal aj pár doteraz nepoužitých techník a škál, trochu si zaexperimentoval na gitare, ale pritom hudba nevyznenie príliš technicky, atmosféra tu vysoko prevyšuje všetko ostatné.