MRTVI „Negative Atonal Dissonance“, Transcending Obscurity India, CD´17, UK/ SRB

Musím zas priznať, že debut MRTVI „Perpetual Consciousness Nightmare“ som znova nemal možnosť počuť, no jedného dňa som sa dostal po nahrávku záhadného ansámblu MRTVI. Ide o projekt, alebo možno aj regulárnu kapelu Damjana Stefanoviča, ktorý pochádza zo Srbska, veľa sa o tejto kapele zistiť nedá, nikde nie sú fotky, obal pôsobí mysticky a originál logo je v srbskom kurzive, ktoré veľmi pripomína azbuku. Ako už názov nového albumu napovedá, „Negative Atonal Dissonance“, pôjde o poriadny chaos a nesúzvuk v tom najlepšom slova zmysle, ale je to naozaj tak? Niečo podobné ako hrajú MRTVI, som v Metale ešte nepočul, oni idú v atonalite ešte o dosť viac, než všetky atonálne a neharmonické kapely. Zrejme po vzore buď druhej viedenskej školy, alebo Jazzových disharmonických improvizácií vzniká niečo čo nemá v Metale obdobu, šialený experiment, ktorý nemá s harmóniami už skoro vôbec nič spoločné. Dá sa „Negative Atonal Dissonance“ napočúvať? Áno, dokonca album celkom dobre poznám, aj tie krivé rozhádzané gitarové pazvuky, či poklesnuté basové linky, ktoré podľa mňa sú najcennejším čo album ponúka. Prvá skladba As Consciousness Is Harnessed To Flesh Part 1, je len akýmsi ambientným intorm, kde hovorené slovo dotvára celkový ráz tejto úvodnej skladby. Druhá skladba As Consciousness Is Harnessed To Flesh Part 2 je už riadnou „skladbou“ s mnohými nástrojmi ako gitara, basa, bicie, vokály, syntezátor, ktorý sa často tvári ako ladenie rádia a možno ešte ďalšie hračky, ktoré ani nie som schopný identifikovať. Tak v tejto skladbe sa toho deje fakt veľa, z úvodu sa gitarový disonantný riff opakuje celkom často dokola, do toho sú zapracované pomerne zaujímavé basové linky, značne obludné a hravo padajúce často do útrob tónov, ale pozvoľna stúpajúce nahor ako po schodoch. Štruktúra skladby je celkom drastická, na jednej strane aj keď to všetko vyznieva uletene až veľmi nehudobne, má to svoju pevnú štruktúru a mnohé veci sa opakujú často dokola, no dojem je jednoznačne chaos. Skladba sa vyvíja do určitého bodu, asi tak do polky skladby, potom príde úplné zrútenie, skladba začne doslova umierať, upadať, postupne sa gitary rozleptávajú, zanikajú, basa taktiež vydáva predsmrtné kŕče, do toho sa postupne pridáva čoraz viac ambientu. Nakoniec to všetko zabije disonantné trieskanie do klavíru, rôzne pazvuky, ktoré akoby vychádzali z nejakého malého bodu kdesi v priestore, neskôr klavír začne hrať aj harmonické tóny, už v tejto časti skladby je celá skladba pokrútená ešte viac ako bola od začiatku. Posledná tretia skladba Negative Atonal Dissonance ide v podobnom duchu ako druhá, len je tu pridaný ešte prvok určitého industriálu a noisu, vokály sú zaiste prehnané cez nejakú krabičku, ktorá ho deformuje do mimozemského hlučného kriku. V tejto skladbe sa nenachádzajú ani asi riadne rockové bicie, ale skôr bongo, no s určitosťou to takto tvrdiť nechcem, keďže v tomto songu je všetko ešte o poznanie hlučnejšie a nestabilnejšie. Čím viac skladba ide dopredu, tým viac atonality plodí, tu už ide skôr o improvizáciu, hlavne gitary sú len akýmsi zvukovým experimentom, kde trhané a rozoklané tremolá hrajú len akýsi zvukový odpad a basa sa snaží podávať vlastné „harmonické“ interpretácie. Tá často podobne ako v druhej skladbe ide pomaly do suterénu, tam sa nachvíľu nasýti šialenstva a zas postupne vyjde hore. Medzitým si vybrnkáva aj mnohé psycho momenty, ktoré s gitarovým lomozom nemajú skoro žiaden súvis. Tiež tu časom začujeme pošahané udieranie do klavíru, zvuky podobné ladeniu rádia, frenetické kričanie vokalistu kde jednoznačne počuť najviac Negativee, Atonaaaal, Dissonanceeeee! Ku koncu skladby už zrejme skladateľ úplne stratil kontrolu nad kompozíciou a štruktúrou a už len slepo improvizuje. Zaujímavé sú zvláštne typy temp na bongo, a tu už je fakt každý nástroj jednotkou samou o sebe a tu už nie je vôbec žiaden súvis medzi sebou. Takáto hudba by sa určite hodila do nejakého avantgardného moderného filmu, predstavujem si modernú verziu Mazacej hlavy, alebo niečo podobné. Neviem či ešte niekedy v Metale niekto zájde ešte ďalej po stránke atonálnej, pretože toto je neviem či strop alebo suterén, často až nepočúvateľná masa zvukov a pazvukov neskoordinovane sa tiahnuca v štýle experimentu a už ani nie hudby. Celkom ťažko určiť či má „Negative Atonal Dissonance“ atmosféru, ja osobne ju tu príliš necítim, možno v pár momentoch, možno v klavírnych partitúrach, alebo záhadne sa prechádzajúcej base, inak ide len o lomoz kde tu prechádzajúci do mierne zdeformovanej harmónie. Nejdená sa však o žiadnu genialitu, určite nedám MRTVI maximum bodov, aj keď snaha byť iný a príliš extrémny tu určite je, každý experiment sa môže počítať.