MASTER´S HAMMER „Ritual“, Osmose Productions, CD´01, CZ

Ak má existovať nejaký album, ktorý by mal hrať z môjho hrobu, album ktorý predznamenal toho oveľa viac než by sa v tých časoch mohlo čakať, album ktorý kedykoľvek môžem zasunúť do CD mechaniky, album ktorý by som so sebou zobral na opustený ostrov, album ktorý znamená viac než hudbu, je ním pre mňa rozhodne „Ritual“ od pražských majstrov MASTER´S HAMMER. Nebudem tu vypisovať rôzne zaujímavosti o tomto kulte, ako - v akých edíciách a reedíciách vyšiel, na ktorej aké skladby boli, neboli, ako zmenil vydavateľ poradie songov, alebo čokoľvek o zostave kapely, to si môžete prečítať v mnohých recenziách na iných weboch, fanzinoch. Osobne vlastním reedíciu z roku 2001 od Osmose Productions, ktorá vyšla ako digipack a dvojalbum spolu s „Jilemnický okultista“ (tomuto štychu sa budem venovať nabudúce). Ešte ako zaujímavosť dopredu napíšem, že vo svojej dobe som si kúpil MC od Monitor, keďže v tej dobe (začiatkom 90tych rokoch sa mi o CD prehrávači ani nesnívalo...) a dodnes ju vlastním. Už v tej dobe znamenal MASTER´S HAMMER veľa, sila skladieb je natoľko výrazná, že už vtedy ich skladby zneli ako čierne hymny a s postupom času stále dozrievali. Album otvára krátka inštrumentálna vec Intro, kde v klávesoch počuť zbory, tak typické pre MASTER´S HAMMER. Už pri tomto otvaráku sa mi ježia všetky chlpy, pretože viem čo bude nasledovať. Ten nezameniteľný zvuk gitár, ktorý je síce typický pre tú dobu a podobne zneli napr. aj Debustrol, je to akýsi špinavý, rozdrásaný zvuk elektrickej gitary, niečo podobné dnes už ťažko budeme niekde hľadať. Pád modly začína dlhšou predohrou kde cítiť výbornú formu kapely, kuje sa tu niečo zvláštneho, impozantného, kladivo dopadá tvrdo na nákovu a majster sa chechoce priam hurónskym smiechom. Z riffov ma mrazí doteraz, melodika je tak atmosférická a obrazotvorná, že lapám po dychu. Z gitarovej hry necítiť žiadnu genialitu v zmysle perfekcionizmu, skôr by som povedal, že tu máme dočinenia s perfektnými nápadmi a hlavne super komponovaním hrdzavých riffov. MASTER´S HAMMER sami hovorili, že v tej dobe nevedeli poriadne hrať a skôr až na nových albumoch ukazujú svoju hudobnejšiu tvár, no i napriek tomu sa im podarilo niečo magické, zlé a nesväté. V tej dobe to boli len mladí chalani, no poznačili scénu silnejšie než by si mohli kedykoľvek pripustiť. V ich hudbe sa stretáva niečo staromódne, archaické, desivé, rúhajúce, srdcervúce, myšlienkovité, melancholické a zlé. Chlapi v tej dobe použili prvok, ktorý ich dosť odlíšil od všetkých ostatných Black Metalových kapiel tej doby, a to tympany. Vlasta si svoju úlohu odohral skvele, aj keď on sám nikdy tympanistom nebol a dostal sa k tejto činnosti ako slepý k husliam. Kapele to dodáva niečo majestátne a ešte hlbšie, tie dva za sebou radené údery si zapamätáte navždy. Medzi najzásadnejšie skladby albumu sa väčšinou počítajú okrem Pád modly aj Géniové, Černá svatozář, Jáma pekel či Posledný útok. Mne vždy najviac očarovala Černá svatozář, ktorej verzia na sampleri Ultra Metal znela snáď ešte pekelnejšie! Ten úvodný nástup gitár je jednoducho geniálny! Do toho keď sa oprie rytmika bicích a tympanov až mi tuhne krv v žilách, niečo neskutočné a satansky morbídne. Všetko to završuje Franta so svojim charizmatickým vokálom a textami, ktoré nemajú obdoby a páru. Nejdem tu vypisovať úryvky, aj tak ich všetci poznáte o polnoci naspamäť, do toho záhadné zbory, a Necrocockove čisté a teatrálne backing vokály, čo k tomu dodať? Skladba ktorá dosiahla niečo na pomedzí orgazmu s smrti. Ja preferujem aj ich ďalšie skladby ako Každý z nás, Věčný návrat, Zapálili jsme onen svět či Vykoupení. Samozrejme nesmiem vynechať Necrocockovu inštrumentálku Ritual, bez ktorej by tento album nemohol snáď ani existovať. Musel to byť osud (aj keď podľa filozofie Frantu s tým nič nemá spoločné) , že sa táto kapela dala v roku 1987 dokopy v tej zostave aby tak mohlo prebehnúť všetko čo malo. Pamätám sa ako sa v národnej televízii objavili dva podivné klipy Géniové a Černá svatozář, pamätám si do dnes presne na tie pocity keď som ich prvý krát videl a modlil sa k rohatému pred TV. Aj keď tie klipy z dnešného pohľadu vyznievajú trochu čudne, všetko to bolo dokonalé. Oba samozrejme časom z TV stiahli, ani sa nie je čo čudovať, keďže v jednom z nich bola inscenovaná čierna omša a podobné veci, sám sa čudujem, že ich v tej dobe vôbec pustili do éteru, ale taká bola doba. Franta sa pustil svojim poetickým štýlom do filozofie satanizmu a tak vytvoril z tohto diela aj ďalšiu dimenziu, ktorú treba chápať. Horšie sú na tom fans v zahraničí, ktorí aj keď si texty môžu preložiť, nepocítia tú chémiu medzi zvláštnym hovorovým štýlom, ktorý Franta používa dodnes, jeho hlasovou moduláciou a samotným významom textov, všetko do seba dokonale zapadá a vytvára niečo nádherné. Z môjho terajšieho pohľadu ani nemôžem uveriť, že som to všetko začiatkom 90tych rokov zažil, niekedy sa mi to zdá akoby to bol všetko len sen, po ktorom zostal len tento album. “Ritual“ mi neuveriteľne evokuje celú tú dobu, otvára spomienky na ktoré by sa inak mohlo snáď aj zabudnúť a právom náleží tomuto skvostu titul nielen najlepší album na domácej scéne, ale aj klenot medzi najlepšími Metalovými albumami všetkých čias.