NECRONOMICON „Rise of the Elder Ones“, Season of Mist, CD´13, CAN

Vývoj kanadského Necronomiconu sa uberá zvláštnym smerom, na jednej strane nezostali nič dlžní svojmu menu, na druhej strane sa otvárajú širšiemu publiku. Ešte nikdy totiž nedostal Lovecraft toľko priestoru v ich textoch ako na štvrtej radovke, hemží sa to tu jeho mýtom a chápadlami za každým rohom, ale to je asi jediný aspekt, ktorý sa uberá správnym smerom, hudobne to až tak nádejne nevyzerá. Nie že by robili nudné skladby, to vôbec, ale do ich tvorby prvý krát zavítali symfonické vsuvky trochu na štýl Septicflesh, našťastie nie sú príliš vpredu a ani to neprehnali s ich množstvom, nepôsobia ani tak lacno a prehnane vypočítavo, celkom prirodzene do ich hudby zapadli. Ani to by nebol až taký problém, ale celková štylizácia a vyčistenie zvuku neveštia nič dobré, príklon a ovplyvnenie poľskými veličinami Hate a Behemoth je viac než evidentné. Neviem či má v tom prsty ich label, ale Kanaďania znova nesklamali, štvrtý album a štvrtý label hovoria sami za seba, tento krát to schytali francúzski Season of Mist, stále rúbu vyššie a vyššie. Trochu prehnane vyznieva ich snaha o 100% dokonalosť po každej stránke, hlavne čo sa týka produkcie a hudby. Také niečo nikdy neprináša ovocie, pretože to potom pôsobí umelo a neprirodzene, dokonalý môže byť jedine stroj, nie človek. Určite by im prospelo viac špinavosti a nedokonalosti. Nápadov na album nazbierali v hojnom množstve, takže keby ich nahrali so surovším zvukom a s nie tak prehnanou túžbou po dokonalej presnosti, vyznelo by to určite inak, lepšie. Keď zaostríme na predošlé 3 albumy, tak od mystického egyptského debutu smerovali stále k väčšej brutalite, aj keď v ich prípade nemôže byť reč o brutal DM, toto je čistý old skull. „Return of the Witch“ bol vyvrcholením, teraz sa zrazu záhadne kryštalicky vyčistil zvuk a pribudla symfonika, aj to imidžové maľovanie na štýl Behemoth sa mi nejak nepozdáva, ale je to ich rozhodnutie kráčať s dobou, takto určite oslovia viac ľudí. Na album sa zmestili aj 2 inštrumentálky, prvou je štvorka The Nuclear Chaos, čo je vlastne len také kratšie akoby intro so strašidelnou náladou. Druhou je už dlhšia osmička Celestial Being postavená na netradičnej kompozícii kde počas monotónneho rituálneho bubnovania znejú symfonické prvky, ženské chorály, alebo organ. Toto je už len posledný náznak tajomných ženských jednohlasných chorálov, tak typických pre debut. Rýchle sú všetky skladby s častými zmenami tempa a dostatočnou dávkou melodiky. Nový basák Armaros nie je až tak dobre identifikovateľný, najviac si ho vychutnáte v päťke From Beyond. Skoro v každom opuse je sólo so spodnou gitarou, okrem tohto, kde počas sóla hrá naspodku len basovka. Zrejme nie je jeho hra až taká zaujímavá aby musela byť viac v popredí, podobne ako u väčšiny DM diel. Ešte stále to nie je žiadna katastrofa, Necronomicon vedia spraviť zaujímavé kompozície, ale nechcem maľovať čerta na stenu, ak budú pokračovať vytýčeným smerom, mnohí sa s nimi asi rozlúčia.
10/43:22/
7                                                              Storm
www.facebook.com/NecronomiconMetal
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]