NIGHTBRINGER „Ego Dominus Tuus“, Season of Mist, CD´14, USA

Na začiatok chcem napísať, že NIGHTBRINGER nie je moja srdcovka, a nie je to ani kapela, ktorú by som roky sledoval, opačne, s touto kapelou som sa zoznámil až pri ich novom albume „Ego Dominus Tuus“, takže keď som si daný album pustil, vôbec som netušil o čo ide. Americký BM nemá až takú výraznú tradíciu ako v Európe, spomeňme aspoň Absu, Order From Chaos, či Judas Iscariot, NIGHRBRINGER sú práve zástupcami modernejšieho BM v Amerike. Album ako taký je na počúvanie ťažký, zoberme si jeho nepatrnú dĺžku skoro 72 min., za tú dobu môžete vzhliadnuť nejaký kvalitný film, alebo dať menšiu prechádzku, teda skladby sa pohybujú v dosť dlhých časových intervaloch. Najdlhšia má skromných 12:43 a väčšina skladieb sa pohybuje v rozmedzí od 7 do 9 minút. Už len z tohto hľadiska je počúvanie dosť náročné a to poukazuje aj na prepracované štruktúry skladieb, často veľmi komplexné. Pre mnohých ľudí môže byť tento fakt odradzujúci, navyše hudba je postavená tak náročne a chaoticky, že to môže byť ďalším neznesiteľným faktorom pre mnohých. Albumu treba venovať omnoho viac času a chce to hlavne si to pustiť na slúchadlá a pozorne počúvať, hudba NIGHTBRINGER ponúka mozaiku zlovestných zvukov, pokrivených, ale aj priamych harmónii, často to znie tak, že sa tu deje toho strašne veľa na dlhých časových plochách. Už len prepracovanie oboch gitár je nadštandardné, často sú to len krivolaké tremolá prelínajúce sa v úchvatných harmóniách, no na prvé počutia zväčša vykresľujú neznesiteľný chaos na nočnej oblohe. Pritom väčšina gitarových motívov po napočúvaní ponúka majestátne a grandiózne melódie, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Ihsahn v dobách „In The Nightside Eclipse“. Časté sú zaujímavo komponované sóla alebo vyhrávky, dobre korešpondujú so spodnými mrviacimi sa riffmi a vzniká z toho podmanivá víchrica točiaca sa v ľadových horách izolovaných od ľudstva. Ono zvuk gitár, ktoré sú tu tri, sú ladené apokalypticky, zvuk je tak bohatý a plný, že už každý ďalší nástroj, basa, bicie či klávesy sú už len akousi nadstavbou. Celé dokopy to vyznieva veľmi husto, pritom zvuk má svoj vlastný priestor a temné farby, cítiť hĺbku zvuku ako desivú priepasť ničoty. Prevažujú harmonické riffy nad tými disonantnými, no keď sa ten disonantný objaví, okamžite si to uvedomíte a vychutnáte si ho, ako napr. v skladbe Things Which Are Naught. Práve tieto kontrasty úžasne posúvajú „Ego Dominus Tuus“ do ešte vyšších výšin. Čo sa týka rýchlosti, tak tu sa operuje vo veľmi rýchlych, bicie zväčša bombardujú všetko a vždy, samozrejme tu nájdeme aj epickejšie momenty kedy priestor dostanú klávesy, alebo nejaká gitarová vyhrávka, ale ako náhle sa bicia súprava dá do chodu, nastáva drvenie a ničenie, pritom ale inteligentne a prepracovane. Podobne ako gitary, aj bicie majú svoj zvláštny akoby priestorový zvuk, neznejú oddelene ani dominantne, sú v celkovom súlade so všetkým a najlepšie vynikajú tie najrýchlejšie klepačky v brilantných viac vrstvených tremolách. Na gitary boli použité echá, hlavne pri sólach to vytvára efekt vesmírnych diaľav a nekonečných priestorov. Pri hudbe NIGHTBRINGER by som určite nepoužil termín primitívny, tu je všetko do detailu premyslené, každý jeden prstoklad je detailne a s veľkou pozornosťou zahratý, všetko do seba záhadne zapadá a tvorí megalomanský celok. Zdá sa mi, že hudbu opisujem príliš z technického hľadiska, áno, niekto ju... alebo dá sa chápať aj takto, ale ich hudba je predovšetkým spirituálna! Za všetkým tým dokonalým pátosom a pozlátkami sa skrýva večná hrôza a kozmické žiarenie z najväčších diaľav priestoru, ich hudba pôsobí na mňa podobne v tomto smere ako Morbid Angel, treba sa pozerať (počúvať) skrze tie technické veci a vidieť (počuť) a vnímať niečo viac ako len hudbu, možno objavíte svety o ktorých ste doteraz ani netušili.