OBSCURE INFINITY „Perpetual Descending Into Nothingness“, F.D.A. Rekotz, CD´15, GER

Nedá mi aby som toto dielo nezrovnával tak trochu s mojou predchádzajúcou recenziou na Chapel of Disease, hneď vysvetlím prečo. Obe kapely sú z Nemecka, obe hrajú old school Death Metal, obe vydali svoju novinku presne 16. januára 2015 a obe patria pod F.D.A. Rekotz. Už teraz musím napísať, že Chapel of Disease sa mi páčia o niečo viac. OBSCURE INFINITY som dosť vychválil pri ich predošlom diele „Putrefying Illusions“, no s počúvaním novinky ma nijak extra nenadchli, zmáhala ma nuda a mnohé riffy mi prišli zbytočné a bezvýznamné. Už úvodná predohra Entering The Hall of Eternity dáva jasne najavo, že hudobníci sú to zruční a vedia skladať zaujímavé, melodické linky, tiež jasne dávajú najavo, že majú zmáknuté aj technické zručnosti, proste ten úvod vyznieva až príliš veľkolepo. Potom prichádza na rad skladba Sorcery of The Black Soul a napr. v tomto songu ma nebaví skoro nič, refrén sa mi zdá nejaký nasilu, gitarové linky sú len sto krát prehraté veci, ktoré už po stí prvý krát strácajú svoje čaro. Niektoré pasáže dokážu OBSCURE INFINITY vyhnať až tak melodicky, že je to prehnané, iné sú zas priemerné až to bolí, čiže z tejto jednoduchej rovnice vychádza čistý priemer. Po hudobnej stránke ako som vravel, sú na tom chlapi dosť dobre, vedia dobre čo je to Death Metal, zrejme majú napočúvané všetky najzákladnejšie diela 90tych rokov a naučili sa dobre ovládať svoje inštrumenty. Snažia sa aj čo sa týka komponovania, niektoré skladby im vyšli lepšie, iné menej, takže zas tá priemernosť. Oproti predošlému počinu tu cítim viac uvoľnenia, dôraz viac kladú na samotnú hudbu a niekedy sa snažia byť až príliš perfekcionistickí čo sa im ale vymyká z rúk hlavne pri mnohých zromantizovaných a sladkých sólach a vyhrávkach. Akoby stratili cit pre temnejšiu stránku Death Metalu, zmizla atmosféra a patričná surovosť, to, že sem napchajú každú chvíľu klepačky ešte neznamená, že budú vyznievať surovšie, alebo brutálnejšie. Z albumu cítim, že si dali záležať na každom riffe a každom detaile, ale až do takej miery, že to prehnali, niekedy je lepšie ponechať prirodzenosti voľný priebeh a vtedy môže na povrch preniknúť zaujímavá aura. Z ich hudby cítim Schuldinera alebo Amotta z čias starých Arch Enemey, započúvajte sa do posledného sóla na tomto albume v skladbe Beyond Spheres And Time, tomu hovorím prehnaná melodika, príliš sladké a romantické. „Perpetual Descending Into Nothingness“ sa mi zdá málo hustý album, stále mi tam niečo chýba a to nielen vo zvuku, ale aj v aranžmánoch, ktoré sa na prvý posluch zdajú v poriadku, možno je to v málo krutých riffoch, rozhodne by som použil viac agresívnejšie postupy. Ďalšia vec, ktorú kapelu posúva smerom dolu, je slabé charizma kapely, ono na povrchu ich hudba vyznieva profesionálne a dotiahnuto, ale ako počúvam tak počúvam, necítim z nich nejaké špeciálne odhodlanie, fanatizmus, niečo čo by ich odlišovalo od iných, len slušne a štandardne zahratý Death Metal, ktorému chýba hĺbka. Presne toto isté som postrehol aj u Chapel of Disease. Verím, že mnohým ľuďom tento album vyrazí dych, postrehol som tiež, že tuším v nemeckom Rock Harde sa obe kapely umiestnili dosť vysoko za ten určitý mesiac v ktorom dané číslo vyšlo, ale nechápem prečo. Myslím, že sú omnoho lepšie nové Death Metalové nahrávky, ktoré podobné kapely nechávajú za sebou na míle ďaleko. Album som si poctivo vypočul snáď 15 krát a aj keď som to už mal všetko prepočuté, stále vo mne nevznikla žiadna odozva. Ok, beriem, album je to po niektorých stránkach dobrý, ale po iných mi zas nesedí, nechce sa mi veriť, že po mnohých rokoch sa niekto k tomuto albumu bude vracať tak ako keď si niekto pustí trebárs „Transcend The Rubicon“ od Benediction. Mne sa už teraz nechce do počúvania „Perpetual Descending Into Nothingness“ pretože mi skoro nič nedáva, takýchto albumov je príliš veľa a strácajú sa v nejasnom svetle šedej priemernosti.