PERDITION TEMPLE „The Tempter´s Victorious“, Hells Headbangers Records, CD´15, USA

Niektoré albumy sa počúvajú priam sami, iné zas treba poriadne rozžuť a potom doceníte ich krásu či ak chcete des, ďalšia sorta vás môže zo začiatku lapiť do svojich bludných osídiel, no po napočúvaní sa stratí lesk a z albumu zostane len bublina, a potom tu máme albumy, ktoré nezaujmú ani na prvé počutia a ani na tie ďalšie a už vôbec nie na ešte neskoršie, proste buď ich nepochopíte, alebo sú jednoducho mimo chémiu medzi vami a nahrávkou, alebo je to jednoducho slabý materiál. Novinka „The Tempter´s Victorious“ na mňa zapôsobila hneď na prvý krát a funguje doteraz bezchybne a to aj napriek tomu, že materiál je neprístupný ako nehostinná džungľa v Amazónii. Už predošlá ochutnávka „Sovereign of The Desolate“ nahnala riadny vietor do plachiet pre vyznávačov čierneho Death Metalu, preto som sa nevedel dočkať kedy Gene rozpáli do biela ďalšiu apokalyptickú moru. Ako som už písal v predošlých recenziách na PERDITION TEMPLE, Gene je z môjho pohľadu rovnakým vizionárom a zlo tvorcom ako Trey z Morbid Angel v časoch, kedy ešte netvoril nezmysly a nepodľahol experimentom, ktoré k MA jednoducho nepatria. Samozrejme Gene by bez Azagthotha zrejme nehral tak ako hrá, ale vďaka jeho čiernemu plameňu sa tento chlap naučil hrať tak šialene, že dnes ho snáď aj prekonáva a stavia si svoj zvláštny spôsob komplikovaného druhu riffovania. Aj keď som si „The Tempter´s Victorious“ napočúval dosť hlboko, každým dňom som ho tlačil do hlavy, stále cítim rezervy, že to nemám ešte na 100% zvládnuté. Jeho spôsob riffingu je na jednej strane desivo komplexný a na stranu druhú drviaci! Často som pri počúvaní rozmýšľal ako mohol Gene takéto morbídne a zlovestne zblúdilé melódie vymyslieť, jeho melodika sa nepodobá snáď na nič čo som kedy počul. Samozrejme kde tu začuť nejaký komplikovaný motív z obdobia „Covenant“, ale inak ide o precíznu a originálnu prácu hodnú vysokej pochvaly. Riffy sú za sebou nasekané dosť husto, takže sa stále v kuse niečo deje, melódie sa lámu ako oceánske vlny, niekedy sa trieštia ako o pobrežné skaly, nepredvídateľne a chaoticky. Toto je presný opak toho čo napr. predvádzajú niektoré Blackové alebo Black Death kapely vo Francúzsku, alebo na Islande, alebo kdekoľvek inde, kedy tieto kapely postupujú skôr mysterióznou cestou atonality, PERDITION TEMPLE idú zas akoby do proti melódii. Často mám pocit akoby tie riffy boli nahraté normálne, následne pustené odzadu a z týchto desivých kontúr sú potom vytvárané oné príšerné momenty tvoriace tento album. Najzvláštnejšie je, že Gene toto určite nerobí, ale má to priamo v hlave. Jeho štýl je technický bez toho aby sa potreboval predvádzať, jeho technika je zahalená v opare barbarskej krutosti, kompletne všetky riffy sú kruté ako šialené arktické noci. Zároveň z týchto brutálnych atonalít dokáže vytrieskať aj poriadnu dávku provokujúcej atmosféry a sem tam sa snažia predrať na svetlo aj nejaké harmonickejšie postupy, tie sú ale neustále napádané hrozivou beštialitou krutovlády besu. Tieto mierne harmonizujúce linky ale vytvárajú zvláštny protiklad ku všetkej tej hrôze, nechápte to ale tak, že sú to nejaké svetlejšie či pozitívnejšie momenty, stále sa jedná o strašidelné riffy, ktoré vás budú miestami obklopovať. Zvláštnou jednotkou Geneho gitarových ťahov sú sóla, ponúkajú nebývalú divokosť a technickú zručnosť v jeho osobitosti, možno v nich nájsť logiku, no predovšetkým z nich tryská chaotická nenávisť. Podobné sóla používa aj Trey napr. na albume A a C, musí byť celkom ťažké si tieto sóla pamätať a zahrať ich naživo, pretože aj tu sa melodika skrúca do prazvláštnych podôb hrôzy, napodobniť ich snáď ani nie je možné, no sú rovnako podstatné ako aj ostatné riffy. Zostatok kapely tiež šľape ako motor, predovšetkým bicman Ron Parmer predvádza vysokú školu ťažkého bubnovania a na nejaký výdych môže rovno zabudnúť, kopáky sú neustále vo vysokých frekvenciách a zvyšok bubnov zaznamenáva prudké kadencie. Ďalej vyzdvihujem prínos vokalistu Impuratha, ktorý výborne zastupuje buď Geneho, ktorý odspieval prvý album „Edict of Antichrist Elect“, alebo Peta Helmkampa, ktorý spieval v Angelcorpse. Jeho vokál je položený niekde medzi oboma spomínanými a jeho jedovaté frázovanie je ideálne pre tento druh hudby. Za najlepšie skladby vyberám Chambers of Perdation a Diluvium Ignis, pri týchto vždy pociťujem najgeniálnejšie postupy a najzvrátenejšie chorobnosti. Celý album ponúka čistú esenciu diabolskej hudby v perfektnom zvukovom kabáte a z môjho pohľadu bez problémov prevyšujú posledné diela Immolation, Hate Eternal či Krisiun.