Death Metal mal vždy mnoho podivných polôh a rovín, no v poslednej dobe často skĺzava buď do opotrebovaných tupých plôch, alebo sa rovno vynorí taký extrém, akým je holandské duo CRYPTAE. Ak teda chcete zažiť niečo nezvyčajné, bludné a experimentálne, mali by ste si zadovážiť túto kazetu, alebo aspoň jej digitálnu verziu, aby ste si dokázali spraviť predstavu akým spôsobom sa dá Death Metal ešte zahrať. Kapelu tvoria dvaja bastardi Kees Peerdeman na gitarách a vokáloch a René Aquarius na bicích a vokáloch. Obaja už hrali v určitých experimentálnych surrealistických projektoch, no tu chceli dokázať, že Death Metal má stále invenciu a nepoznané hranice. Demo obsahuje iba štyri kúsky, čo si myslím je dostatočný priestor na predstavenie absurdného a nevyspytateľného strašidelného divadla.
Riffy sú hrané dosť mechanicky, čo môže pôsobiť akoby to bolo vytvorené na počítači, no opak je pravdou. V prvej Glubroneous sa stretnete s pomalším úvodom, kde do púšťaných riffov sú nasadené až pochodové rytmy bubnov a môže sa zdať, že toto bude nejaká jednoduchá nahrávka. Opak je pravdou, po nejakom čase sa ich hudba rozptýli smerom akým by ste to asi nečakali. Odpália to štyri údery na rytmičák a vtedy gitary ponúknu škaredé piliere hry na tento nástroj. Riffy sú bzučivé, monotónne vedené s pocitom chladu v nich. No časom sa rozpúta také peklo, že si nebudete istí či dobre počujete. Mám na mysli momenty v druhej polke skladby kedy sa po harmonickej stránke začnú diať divné veci, rázom je z monochromatického riffingu absolútne zvrátený pokus o experimentovanie a nastolenie nového chaosu. O melodike v tejto skladbe nemôže byť ani reč, všetko je príliš zdegradované, zdeformované, plocho-hlučné a bizarné. Vokál je len monotónne hučanie niekde v úzadí celého kolosu, bicie sú intenzívne a drviace. Gitary majú dosť plochý a netypický zvuk pre Death Metal. V druhej Ventrum znova dochádza k narúšaniu bežného Death Metalového systému, hudba často spadá pod pomalé atmosférické riffy, ktoré sú znova atakované násilným a chaotickým systémom čo samozrejme nie je nič nové. Využívanie pomalých a v momente bleskurýchlych temp už nikoho neprekvapí, ono veľa možností v extrémoch temp už ani neexistuje. No CRYPTAE sa pokúšajú zaujať nevšedným riffingom, napr. aj v tejto druhej skladbe, je to hnané dosť rýchlo, agresívne a pritom to má aj technickú rovinu, no stále máte pocit odcudzenia a chladu. Obaja borci nemajú príliš v láske harmónie a jasne dané pravidlá, snažia sa ich narúšať čím sa len dá a tak je dosť ťažké preniknúť do podstaty ich hudby. Miestami mi to pripadá akoby sa snažili prísť s niečím ako Portal z Austrálie, len do toho vnášajú ešte viac LSD pocitov a ďalších extrémov na ktoré bude poslucháč reagovať rôznorodo. Samozrejme nekopírujú spomínaných Portal ani náhodou, možno niektoré rýchle technické tremolá to môžu pripomínať, no ich snaha je zas prísť s niečím iným. Najkratšia Cryptae kombinuje valivú a hlučnú gitarovú hradbu s pomalším tempom bicích, z gitár sa pritom vyparuje zvláštna atmosféra a jednoznačne ide o ich najpomalšiu vec, aj keď s termínom Doom by som bol v tomto prípade opatrný. Ono už len tým, že tu hrajú tak pomaly to má s Doomom čo dočinenia, ale myslím, že klasický fanúšik Doomu len mávne rukou. Najzaujímavejšou skladbou je pre mňa posledná Maze, ktorá je zvláštnym experimentom, páči sa mi tu ústredný riff, ktorý má úplne odlišné nastavenie vyznenia a pripomína mi niečo obludné. Pomalý kopák určujúci tempo skladby vytvára podivnú hru a celkové experimentovanie s tempom robí z tejto skladby bizarnosť par excellence. „Cryptae“ je zvláštnou nahrávkou, určite jej neprídu na chuť bežní fanúšikovia Death Metalu, toto presahuje aj podivnosti ako Disharmonic Orchestra, Demilich, Pan.Thy.Monium, alebo Carbonized. Zvuk je celkove tupý, udusený vo vlastnej šťave, nástroje sú dosť v kope, celé je to hlučné a duniace akoby spoza steny, no skúste ak máte odvahu!
Riffy sú hrané dosť mechanicky, čo môže pôsobiť akoby to bolo vytvorené na počítači, no opak je pravdou. V prvej Glubroneous sa stretnete s pomalším úvodom, kde do púšťaných riffov sú nasadené až pochodové rytmy bubnov a môže sa zdať, že toto bude nejaká jednoduchá nahrávka. Opak je pravdou, po nejakom čase sa ich hudba rozptýli smerom akým by ste to asi nečakali. Odpália to štyri údery na rytmičák a vtedy gitary ponúknu škaredé piliere hry na tento nástroj. Riffy sú bzučivé, monotónne vedené s pocitom chladu v nich. No časom sa rozpúta také peklo, že si nebudete istí či dobre počujete. Mám na mysli momenty v druhej polke skladby kedy sa po harmonickej stránke začnú diať divné veci, rázom je z monochromatického riffingu absolútne zvrátený pokus o experimentovanie a nastolenie nového chaosu. O melodike v tejto skladbe nemôže byť ani reč, všetko je príliš zdegradované, zdeformované, plocho-hlučné a bizarné. Vokál je len monotónne hučanie niekde v úzadí celého kolosu, bicie sú intenzívne a drviace. Gitary majú dosť plochý a netypický zvuk pre Death Metal. V druhej Ventrum znova dochádza k narúšaniu bežného Death Metalového systému, hudba často spadá pod pomalé atmosférické riffy, ktoré sú znova atakované násilným a chaotickým systémom čo samozrejme nie je nič nové. Využívanie pomalých a v momente bleskurýchlych temp už nikoho neprekvapí, ono veľa možností v extrémoch temp už ani neexistuje. No CRYPTAE sa pokúšajú zaujať nevšedným riffingom, napr. aj v tejto druhej skladbe, je to hnané dosť rýchlo, agresívne a pritom to má aj technickú rovinu, no stále máte pocit odcudzenia a chladu. Obaja borci nemajú príliš v láske harmónie a jasne dané pravidlá, snažia sa ich narúšať čím sa len dá a tak je dosť ťažké preniknúť do podstaty ich hudby. Miestami mi to pripadá akoby sa snažili prísť s niečím ako Portal z Austrálie, len do toho vnášajú ešte viac LSD pocitov a ďalších extrémov na ktoré bude poslucháč reagovať rôznorodo. Samozrejme nekopírujú spomínaných Portal ani náhodou, možno niektoré rýchle technické tremolá to môžu pripomínať, no ich snaha je zas prísť s niečím iným. Najkratšia Cryptae kombinuje valivú a hlučnú gitarovú hradbu s pomalším tempom bicích, z gitár sa pritom vyparuje zvláštna atmosféra a jednoznačne ide o ich najpomalšiu vec, aj keď s termínom Doom by som bol v tomto prípade opatrný. Ono už len tým, že tu hrajú tak pomaly to má s Doomom čo dočinenia, ale myslím, že klasický fanúšik Doomu len mávne rukou. Najzaujímavejšou skladbou je pre mňa posledná Maze, ktorá je zvláštnym experimentom, páči sa mi tu ústredný riff, ktorý má úplne odlišné nastavenie vyznenia a pripomína mi niečo obludné. Pomalý kopák určujúci tempo skladby vytvára podivnú hru a celkové experimentovanie s tempom robí z tejto skladby bizarnosť par excellence. „Cryptae“ je zvláštnou nahrávkou, určite jej neprídu na chuť bežní fanúšikovia Death Metalu, toto presahuje aj podivnosti ako Disharmonic Orchestra, Demilich, Pan.Thy.Monium, alebo Carbonized. Zvuk je celkove tupý, udusený vo vlastnej šťave, nástroje sú dosť v kope, celé je to hlučné a duniace akoby spoza steny, no skúste ak máte odvahu!
CRYPTAE „Cryptae“, Sentient Ruin, Demo´17, HOL
4/14:13/ 8,5 Mortuary
https://cryptae.bandcamp.com/
4/14:13/ 8,5 Mortuary
https://cryptae.bandcamp.com/
