SINMARA „Aphotic Womb“, Terratur Possessions, CD´14, ISL

Najskôr sa volali Chao a pod týmto menom vydali len EP „Sprirtus Sankti“, následne sa premenúvajú na SINMARA a debut „Aphotic Womb“ je tu. Členovia tejto zvláštnej kapely sú teda nielen bývalí hudobníci Chao, ale aj Abominor, či Wormlust, dokonca jeden z gitaristov je plnohodnotným členom Svartidaudi. Komu niečo tie mená hovoria, určite vie o čo pôjde aj pri SINMARA. Album je síce ešte z minulého roka, ale ako vždy hovorím, je ťažké všetko postíhať, alebo dokonca objaviť včas, treba mať oči aj uši napnuté a sledovať každý mihnúci sa tieň. Album otvára inštrumentálna skladba Katabasis z ktorej jednoznačne vytušíte ohyzdné a zdegenerované zameranie kapely, riffy sú v nesúlade s harmóniami a melodika je podivne pokrútená. Ďalšia Cursed Salvation už rozpína svoje krídla naplno a riffy oboch gitár rozohrajú nečistú hru plnú disonancie, chaosu a abnormality. Oproti Deathspell Omega nevyužívajú SINAMARA totálny chaos a kakofóniu až do tak hlbokej miery, myslím, že znejú viac ako Svartidaudi a povedal by som, že všetky tieto islandské kapely vytvorili akúsi špeciálnu odnož Deathspell Omega, o niečo počúvateľnejšiu, „harmonickejšiu“, no stále poriadne šialenú oproti zostatku bežných Metalových či Black Metalových kapiel. Hojne sa využívajú jemné riffy, ktoré sú kombinované s drsnejšími rozoklanými tremolami čo vytvára údesnú symfóniu zožierajúcej temnoty. Pri tých jemne dráždivých riffoch sa prsty gitaristov musia dotýkať strún len letmo, vytvára to zvláštny efekt a zvuk, ktorý sa mimo tohto žánru v Metale málokedy využíva. Tieto jemnejšie riffy sú zväčša ešte strašidelnejšie ako tie dravšie, dobre napínajú psychiku poslucháča a držia ju v pasci, tie ostatné riffy zas využívajú viac agresivity, no stále sú mimoriadne atmosférické. Zvuk gitár je niekedy s hall efektom, takže máte pocit akoby to bolo hrané v sne, v polo spánku, alebo akoby hudba doliehala odniekiaľ z diaľav. Zvuk gitár je dosť výškový zabiehajúci aj do stredných výšok, často to znie ako tiesnivé mňaukanie spoza stien. Základom atmosféry SINMARA je záhadnosť, tajomnosť a mystérium, všetko toto je obalené zlom a pozliepané filozofiou okultnosti. Gitary sú jednoznačne hnacím motorom tohto štýlu hudby, oni vytvárajú to nadprirodzené, desivé tajomno, v ktorom sa strácate a znova nachádzate aby ste pocítili vystrašenosť v ešte panickejšej hrôze. Väčšina gitarových liniek je skomponovaná na dva nástroje, každá sa pohráva s vaším podvedomím, všimnite si tú úžasnú súhru napr. na začiatku Stygian Voyage, je to ako hra tieňov v nočnom besnení. Samozrejme vždy sú obe linky krkolomne chaotické a divne pokrútené, no pritom tvoria zlovestné melódie akoby nie z tohto sveta. Bicman často do týchto príšerných riffov využíva pomalšie tempá, nie však Doomové, len sa prispôsobuje tajomnosti a snaží sa zladiť s gitarami. V jeho prípade dominuje krásne tvrdý rytmičák a naspodku duniace basové kopáky, tento kontrast sa vyníma v celkovej atmosfére ako čierny šperk. Bicie sú odohraté celkom kreatívne, od pomalších strašidelných temp až po rýchle sypačky bez zbytočnej straty kontroly nad rytmikou riffov. Melodika je poriadne strašidelná, počúvať to na opustenom starom cintoríne z filmu Omen 1976, alebo Lovecraftovej poviedke The Hound 1922, určite by po vás šla pepka, takto sa prinajmenšom vytvoria kropaje studeného potu a divné pocity. Nápor temnoty a strachu je značný, drvivý, nevydýchnete si, preto je tých skoro 53 minút skutočným hororom, nepočuť v tomto diele atmosféru by sa rovnalo strate súdnosti o sebe samom. Ľudia sa vždy snažili o zhudobnenie najrôznejších pocitov, vždy tu bola hudba dramatická a temná a v dnešných dňoch práve kapely ako SINMARA ponúkajú úžasnú cestu týmto smerom. Absolutórium ohavnosti je z môjho pohľadu vyvrcholenie v podobe poslednej skladby Mountains of Quivering Bones kde sa stretli všetky najlepšie faktory SINMARA. Tu rytmika diabolsky odsýpa a mení sa, riffy tnú do živého, atmosféra je vybičovaná akoby ste sa ocitli na najstresujúcejšom mieste, vokalista prepadáva úzkostnému šialenstvu a otvára sa jama černejšia než tma na ktorú ste zvyknutý za bezmesačných nocí. Táto skladba je zároveň najdlhšou, má cez 10 minút a to osudové zavýjanie gitary skutočne pripomína zavýjanie onoho diabolského psa zo spomínanej Lovecraftovej poviedky. Záver tušíte, hustnúce napätie sa koncentruje a všetko graduje. „Aphotic Womb“ je skvelým dielom moderného Black Metalu a stavia sa hneď za zapeklité diela Svartidaudi, mŕtvolnosť, beznádej, šialenstvo...