SINMARA „Within The Waves of Infinity“, Terratur Possessions, EP´17, ISL

Islandskí SINMARA toho ešte veľa nevydali, veď okrem debutu „Aphotic Tomb“ majú len singel s rovnomenným názvom, split s Misthyrming a práve toto nové EP „Within The Waves of Infinity“ čítajúce 3 skladby. No i napriek tomu patria SINMARA medzi najlepších a popredných predstaviteľov nielen islandskej BM scény, ktorá všeobecne v posledných rokoch dosahuje enormné výsledky, ale aj celosvetovo dokážu ovplyvňovať modernú scénu tohto devastujúceho žánru. Za tento fakt má nemalý vplyv účinkovanie 4 maniakov pochádzajúcich z ďalších islandských kvalitných kapiel Svartidaudi, Wormlust, Sidhr, Almyrkvi a ďalších. Podobne ako na debute, aj na novom EP toto kvarteto dokazuje špecializáciu a silný charakter svojho talentu, 3 nekompromisné skladby sa správajú ako búrkové systémy, nepredvídateľne, nesystematicky a chaoticky. Do všetkých skladieb vložili umelecké hodnoty zrovnateľné s inými temnými umeleckými smermi, toto sa počúva úplne bez dychu a dodám aj s otvorenou tlamou. To, či SINAMRA je viac harmonická, alebo neharmonická hudba, je vskutku otázka zložitá, oni dosť balansujú na hranici medzi oboma smermi. Miestami sú v ich melódiách mrazivé melancholické sklony až depresívne sivé, no ani tieto nemusia vyslovene súvisieť s harmóniami čistými, alebo priamočiarymi. Aj v tých „najmelodickejších“ častiach je ich harmonizácia veľmi náročná a dosť ťažko pochopiteľná, i tak si tieto momenty možno uchovať v podvedomí a dá sa povedať, že je to v určitom zmysle niečo chytľavé. Disharmonické črty sú tu aj komplexné a vnútorné, ale aj povrchné, tie fungujú hlavne pri prvých vypočutiach kedy sa zdanlivo môže zdať, že vlastne tu harmónii niet. Tie však začnú vyplavovať na povrch až po viacerých sústredených počúvaniach, disharmonické však zostávajú stále dobre ukryté vo vnútri, ale dajú sa taktiež napočúvať. Celkove je ich hudba v kompozícii a štruktúrach veľmi ťažko stráviteľná, ale na druhej strane typicky islandská a to je na tom všetkom to najlepšie. Je tu cítiť celkom odlišný spôsob oproti francúzskym kapelám, ktoré sú asi najväčšou konkurenciou. Je úctyhodné ba priam až šialené vytvárať takto komplexnú melodiku, pritom si udržať takú hĺbku a temné chvenie so zlou spirituálnou náturou. Úplne v ich hudbe cítiť islandskú prírodu, mokré a zahmlené fjordy, duchov, predkov, chlad a tmu. Výhodou takejto hudby je, že je skoro nemožné sa jej prepočúvať, uchvacujúce gitarové motívy totiž ponúkajú úplne odlišné odtiene a prímesi šialenstva než býva zvykom u melodickejších kapiel, skoro vždy tu možno nájsť niečo nové pokiaľ sa ponoríte dostatočne hlboko, a aj keby ste „Within The Waves of Infinity“ napočúvali maximálne, stále je v ich hudbe niečo dráždivé a nebezpečne fascinujúce, stále si vás to bude držať od tela. Absolútne mi unikajú v ich hudbe teplé tóny harmónii, zovšadiaľ sa valí neznámy chlad, pre niekoho to môže byť až nepríjemné, alebo obťažujúce, ja v tom ale vidím základnú devízu ich spôsobu prejavu a umeleckého cítenia. Keď sa zameriam na gitarové sóla, ktoré nemajú s klasickým Heavy Metalom skoro nič spoločné, pretože sú plne stotožnené s celkovým odľudštením vyznenia, aj tak mi prídu fanaticky prepracované a atmosférou prebíjajúce aj samotné základné riffy. Pokúšam sa predstaviť ako by znela ich hudba keby si ju dokonale naštudoval nejaký filharmonický orchester a pokúsil sa o čo najdokonalejšiu reprodukciu, skúste si to tiež predstaviť, napadá ma len, že by to skončilo šialenstvom. Najvýraznejšie momenty sa nachádzajú asi v niektorých častiach poslednej Nine Halls, kde pri tých najvycibrenejších ma až dvíha z kresla, dokonalé! Čo dodať záverom, toto skoro 20 minútové dielo je tak husté ako po hudobnej, tak aj po spirituálnej, ale aj umeleckej stránke, že to vydá aj viac ako mnohé dlhé albumy, nasýti vás to mentálne, vkradne sa pomaly do vášho podvedomia a až neskôr si uvedomíte, že ste súčasťou toho celého.