SOLSTICE „White Horse Hill“, Dark Descent Records, CD´18, UK

Tak história SOLSTICE je síce už dlhšia, keďže kapelu založili Richard M. Walker (gitara), Gary Riley (bicie) a Dave „Doom“ Talbot na vokáloch, no neskoršie sa ukázalo, že bolo potrebné zmeniť zostavu a postupne sa v tejto bande vystriedali mnohí ľudia. Na to, že vznikli v roku 1990, disponujú len troma dlhohrajúcimi albumami, pričom mnoho z diskografie tvoria demá, EPčka, splitká, kompilácie a podobne. Práve na novom albume „White Horse Hill“, ktorý vyšiel 21. februára ako digitálny album na bancampe, no neskôr ho na CD vydali Dark Descent a na 12´´ vinyle Iron Bonehead, sa môžete presvedčiť, že takáto kapela je a bola vysoko nedocenená. Ak ste o SOLSTICE (UK) ešte nikdy nepočuli, mali by ste to napraviť. Nie som nejakým fanúšikom Doom Metalu všeobecne a tento žáner ma všeobecne dosť obišiel, no prípad tejto britskej formácie je niečo iné. SOLSTICE totiž nehrajú žiadne náreky a vzlyky typu My Dying Bride, či Anathema, skôr vychádzajú z koreňov žánru, kde za pôvodný a skutočný Doom sú považované kapely ako Pentagram, Candlemass, Solitude Aeturnus, Saint Vitus, Trouble, a podobne. Ich štýl je dosť ovplyvnený klasickou novou vlnou Heavy Metalu, preto sa nemôžte čudovať keď v ich hudbe zachytíte epiku starých Manowar, Iron Maiden, Black Sabbath, či Mercyful Fate, alebo aj neskorších nahrávok Bathory. Album začína inštrumentálkou III, ktorej dominuje krákanie vrán, ambientné zvuky, rituálne bubnovanie a postupne sa pridávajúca gitara, z ktorej srší melanchólia a zúfalstvo. Práve tento typ melódií mi pripomína aj Dread Sovereign, či Primordial, smútok vznášajúci sa nad krásou, ale so silne temnými zákutiami, či zlovestnou aurou. Už prvá riadna skladba To Sol A Thane je tak úžasne spracovaná, že pri jej počúvaní mám dojem, že vlastne ani viac počuť nepotrebujem, akoby sa v nej nachádzal dlhý a komplexný hudobný príbeh so zaujímavou štruktúrou, dejom a kúzelnými zvratmi. Tento song má cez 8 minút dlhú stopáž s perfektnou epickou melódiou, dobre odohratými bicími a nekonečne atmosférickým prednesom vokálu Paula Kearnsa, ktorého vyhrabali z Arcane Sun, Eden Obscured, alebo Fifth Dominion. Lepšie ani spraviť nemohli, jeho hlas je pre súčasnú tvorbu SOLSTICE dokonalý, podobne ako si neviem predstaviť Primordial bez A. A. Nemtheanga, tak už ani túto kapelu bez Paula. Jeho hlas akoby bol kovaný vekovosťou a je večným synonymom pre SOLSTICE! Kombinácia ich hudby a jeho hlasu je magická, očarujúca, v tomto prípade by som tiež dokázal pridať ďalší príklad Candlemass a Messiah Marcolin. Jeho poloha hlasu, citlivosť pri vyslovovaní, ale aj osobnosť perfektne harmonizuje so všetkým, čím táto kapela je. Paul pracuje s vlastným výrazom harmónií, samozrejme počuje dobre čo hrajú gitary a basa, ale svoje vokálne partie si spieva vlasatým spôsobom, nekopíruje ústrednú melódiu, no vytvára si vlastnú, ktorá akoby sa odlišovala od gitarovej, no všetko pritom dobre korešponduje a tvorí umelecký celok. Z pôvodnej zostavy teda nezostal kameň na kameni a jediným starým a zakladajúcim členom je spomínaný gitarista Richard M. Walker. Ich hudba má hlboké posolstvo, nie je to len zábava v zmysle poďme zahrať niečo smutnejšie, poďme založiť kapelu a budeme sa niesť na krídlach nejakých legiend. SOLSTICE majú svoj vlastný zvuk a víziu epického Heavy / Doom Metalu. Každá skladba má svoj vlastný vnútorný príbeh, každá skladba je naozaj skladbou, nie len lamentovaním nad osudom, ale skutočnou Metalovou hrdou výstavbou, skutočným Doom Metalom tak ako by mal aj z môjho pohľadu znieť. Ich skladby nie sú zbytočne spomalené do takej miery, že by som sa začínal nudiť, majú skvelú dynamiku a povedal by som, že naozaj znejú ako nejaká stará zabudnutá Heavy Metalová kapela s prirodzenou pomalosťou, ale žiadne uťahané útrapy a hrôzy. V skladbách sú vždy zaujímavo implementované gitarové sóla, ťažké vrstvené riffy gitár, rýchlejšie momenty, rytmika je vždy výrazná a nezaspáva, ako sa to často v modernejšom Doom Metale stáva. Takže skladby ako White Horse Hill, For All Days, And For None, či predposledná Under Waves Lie Our Dead, ktorá má skoro 13 minút a patrí k jednoznačných vrcholom albumu, vás preberú do zvláštnej letargie a snových krajín pomocou tajomných melódií, sily skladieb a dobrých hudobných výkonov.
Napočúvanie si „White Horse Hill“ určite neberiem ako stratu času, práve naopak, presvedčila ma, že ešte stále existuje pár dobrých Doom Metalových kapiel, pri ktorých nemusím zívať a doslova sa nudiť.