SARDONIC WITCHERY „Moonlight Sacrifice Ritual“, War March Records, CD´20, USA

SARDONIC WITCHERY nemusím nijako predstavovať, rozhovor s Kingom Demogorgonom ste si mohli prečítať v štvrtom čísle Necrosphere zošitu. Čas odvtedy tiekol pomerne rýchlo a už tu máme tretiu nahrávku „Moonlight Sacrifice Ritual“ vydanú na každom formáte pod iným vydavateľom. Nebudem tu písať žiadne omáčky ohľadom kapely aby som natiahol recenziu, spomeniem snáď len, pre tých, ktorí SW nepoznajú, že King Demogorgon je jediným členom tejto kapely a nahral všetko pre tento tretí plný album. Tradičný Black Metal v jeho rýdzej forme bez absolútne akýchkoľvek vedľajších vplyvov, snáď až na občasné Thrashové výjazdy, s mierne melodickým pozadím a zlou aurou, ktorá sa točí ako špirála počas celej dĺžky. Dalo by sa vytknúť, že King nepriniesol nič čo by už nik pred tým nezahral, dokonca práve naopak, snaží sa byť tak tradičný ako to len ide. Tu už je len uhol pohľadu ako sa s tým kto popasuje. Na jeho obhajobu však zas treba napísať, že skladby z tohto manifestu sa veľmi dobre počúvajú pre výdatnú chytľavosť a správnu melodickosť. Tiež by som rád dodal, že na to, že celý album napísal a nahral sám, ide naozaj o podarené dielo, pretože verím, že len málokto by predpokladal po napočúvaní „Moonlight Sacrifice Ritual“, že je všetko prácou len jedného tvora. V Black Metale sa často stretávame s tzv. one man band, väčšinou ide o lo-fi produkciu, ťažko rozoznateľné, zastreté, gitarové riffy, bicie často ani nie sú počuť, alebo je použitý automat. V tomto prípade však album pôsobí ako regulárna nahrávka kapely s viacerými členmi. King je vážne dobrý gitarista, dokáže vytvárať na základe recyklovaného dosť zaujímavé riffy, ale aj gitarové sóla. Čo sa týka samotnej špecifikácie, všetko vychádza z Venom, Bathory, ale aj Dark Funeral, či Nifelheim, spája prvú vlnu s druhou. Z prvej si berie punkovú a jednoduchšiu časť, stredné tempá a z druhej zas rýchle tremolové nájazdy. King sa dokázal obratne napojiť na obe vlny a prepája ich prirodzeným spôsobom bez toho, aby ste si všímali, že táto pasáž je ako Venom a druhá ako Nifelheim. Ako som spomínal, skladby sú dosť chytľavé a celkom rýchlo napočúvateľné, ale nejde o melodiku, ktorá by tento materiál zjemňovala a snažila sa pochytať do siete ryby, teda potenciálnych poslucháčov. V harmóniách dominujú podobné prvky estetiky ako používali už Venom v 80tych rokoch, tiež to bola hudba celkom chytľavá, aj keď ich sound a prístup bol ešte viac Fuck off. King zvolil omnoho čistejšiu produkciu, no nie až zas takú, aby to znelo ako plastový brak, povedal by som, že je to na hranici únosnosti a bez akýchkoľvek výčitiek môžeme hovoriť o temnom a zlovestnom zvuku. Gitara má dosť razantný a rezavý zvuk, trochu inšpirovaný starým Thrash Metalom, no základ je v prvej a druhej vlne ako už bolo povedané. Riffy nie sú až natoľko variabilné, že by sa jednalo o nejaké umelecké pasáže, no z jednoduchých častí dokáže vyťažiť potrebnú nechutnosť a obludnosť satanskej manifestácie. Skvelou časťou „Moonlight Sacrifice Ritual“ sú rozhodne gitarové sóla, tie majú položený základ v Heavy Metale. Povedal by som, že jeho sóla sú ešte tradičnejšie a vyšperkovanejšie ako u mnohých mladých Heavy Metalových kapiel, ktoré sa snažia drhnúť od podlahy nejaký Manowar, alebo Accept. V niektorých harmonických častiach sól mám podobný pocit ako pri posledných albumoch King Diamonda, alebo Mercyful Fate. To, čo ešte dokáže pozdvihnúť úroveň celej nahrávky, je Kingov vokál. Tu nepoužil žiadne klasické krákanie, alebo jedovaté chrčanie z hrdla, jeho prejav je viac drevný, akési hlbšie kričanie, možno niekde ako pri nových veciach Darkthrone, rozhodne je to však zaujímavé počúvanie a tento typ vokálu tomu všetkému dodáva ešte viac osobitosti. Často King používa až skandovaný typ spievania, alebo polo hovoreného slova, ale nie v zlom slova zmysle. Skladby sú napísané zručne a z môjho pohľadu je tento chlap doslova posadnutý Satanským Black Metalom, vie presne čo chce, vie ako to dosiahnuť, má nastavenú presnú optiku pre estetiku harmónií, jednoducho je to jeho čistá vízia Black Metalu. Zrejme sa SARDONIC WITCHERY nikdy nestanú silno uznávanou Black Metalovou stálicou, no myslím, že King po tom ani netúži, jeho nočné mory ale dokážu vyvolať pre ortodoxných Black Metalistov nepríjemné zimomriavky a o to ide.