TEMPLE NIGHTSIDE „Pillars of Damnation“, Iron Bonehead Productions, CD´20, AUS

Posledný album zvrátených Austrálčanov TEMPLE NIGHTSIDE začína celkom zaujímavou, melodickou vyhrávkou, rýchlo zapamätateľnou, opakujúcou zväčša slučku riffu dokola, no snáď len blázon by sa nechal nachytať, že pôjde o najmelodickejší album tohto spolku. Do určitej miery možno áno, no len v nízkych intenciách kapely a rozoznávačov hlbokej bažiny, hmly a zatuchnutej čiernej hliny hrobu. Oná opakujúca sa melódia využíva trik používaný v rôznych hororoch, zvláštne podivná melodická slučka kvapkajúca na mozog vytvára v poslucháčovi nepríjemné pocity. To, čo sa spustí však po tejto predohrávke je už čisté bláznovstvo a úder na citlivé miesto. TEMPLE NIGHTSIDE sa znova mučenícky zahrávajú s mysľou poslucháča, keď svoj zvukový mód nastavujú tak úchylne do polôh tupého hučania spod zemskej kôry. Ak si album pustíte, okamžite musíte vytočiť volume doprava, aby ste mohli rozoznávať aké také detaily hudby a vlastne týmto si vás kapela pritiahne bližšie ku svojmu vnútornému zápachu aby ste sa mohli nadýchať hnusnej a nebezpečnej kyselinovej arómy. Aj keď budete uši stražiť ako chcete, nezapočujete úplne všetko, čo sa v štúdiu dialo, všetko je to totiž zadupané v hnusnom a klaustrofobickom zvuku, čo je veľká devíza kapely. Týmto si Austrálčania ešte viac budujú atmosféru, zahaľujú miesta, ktoré ak by boli odokryté, mohli by na kapelu vrhnúť nepríjemné svetlo poznania, niečo ako nočné a strašidelné scenérie z hororov a osvetľovač by zrazu rozsvietil silnú lampu, a je po paráde! Lenže ono to tú parádu potrebuje, o tom totiž väčšina Black / Death / Doom kapiel je. Vytvoriť vlastné prostredie, vhodné ku strašeniu, alebo určovaniu vlastnej deformovanej formy. Na zvuku sa mi najviac páčia bicie, sú síce celkom dobre počuteľné, no zároveň sú zastreté až beda. Najlepšie je počuť rytmičák pri klepačkách, v pomalších momentoch zas viac vyznievajú bublavé kopáky, no činely sú celkom výrazné. Skladby svojim charakterom bežného metalového poslucháča skôr odrádzajú, ešte lepšie odpudzujú, a to je jeden z hlavných motívov kapely. Ten kto zostane, musí tomu rozumieť, musí mať čo to napočúvané, dosť silne totiž pochybujem, že by sa nejaký fanúšik odchovaný na Amon Amarth, Nighwish, alebo Avantasii dočkal úžasného prekvapenia pri prvom počúvaní a s údivom v tvári by jasal nad skvelou hudbou a prehnitým zvukom. Aj keď máte „Pillars of Damnation“ celkom slušne napočúvané, stále ťažko povedať, že všetky momenty sú stráviteľné, alebo jasné, ešte vždy je tam rezerva pre hlbšie počúvanie, ešte stále sú tam skryté tajomné komnaty, od ktorých získať kľúče nie je jednoduché. Je veľkou pravdou, že kapiel tohto typu začína akosi pribúdať a tento žáner tým začína strácať na svojej autentickosti, no práve kapely typu TEMPLE NIGHTSIDE, Vassafor, alebo Grave Upheaval dokážu stále rozširovať plamene po suchej a nehostinnej pláni. Všetko je to samozrejme z veľkej časti postavené na prvých dvoch albumoch a prípadne demách Incantation z 90tych rokov, čo to ešte dotlievajúce od ranných Grave, no tieto spomínané kapely sa snažia priniesť ešte niečo navyše. TEMPLE NIGHTSIDE sa neboja ničoho, implementujú do svojho podhubia ako zbesilé Grindujúce drvenice, tak aj čierne spektrá skoro až Black Metalových pocitov, násilné a primitívne záchvevy Death Metalu zlého typu - bez problémov aj v stredných tempách (nie však vyslovene dynamické pre headbangristov), až po pomalé rozkladajúce sa záhuby pohrebných rozmerov. Do tohto všetkého pridávajú perfektné gitarové sóla, dokonca v častejších intervaloch ako u bežných Death Metalových kapiel. Silné zaklínadlá sa ale formujú z úst IV, bez tohto smrtipána by to snáď ani nebolo ono. Od šepkania, cez hrdelné kloktanie až po dusivé záchvevy hlbokého brušného murmuru, ono to vyznieva akoby vokály boli super pestré. Všetko je však podané takou formou, že to absolútne „harmonizuje“ s ortodoxnou a prísnou doktrínou ich štýlu, bez ktorej by stratili všetko, čo dosiahli. Skladby sami o sebe nie sú tak silné ako napr. na kultovom „Onward To Golgotha“, no sú viac nápaditejšie, variabilnejšie zvnútra, no stále prehnito šialené a odporné. V niektorých momentoch sa môže melodika začať akoby liahnuť z hrobu, tie časti kedy to strhne vašu pozornosť pre niečo zapamätateľné, no vždy potom príde vulkán, ktorý všetko strhne a zdecimuje.