VANHELGD „Temple of Phobos“, Pulverised Records, CD´16, SWE

Presne po desiatych rokoch vydali švédski VENHELGD svoj už v poradí piaty album „Deimos Sanktuarium“. Poznám dobre všetky ich doterajšie záznamy a skutočne som bol ohromený v začiatkoch ich štýlom, vlastnou melodikou a iným prístupom ku švédskemu kovu smrti. Čo sa od tej doby zmenilo? Nie je toho veľa, chlapi si stále verne držia svoj štýl pevne v rukách a rozpoznáte ich na sto honov ak máte ich predchádzajúce nahrávky napočúvané. Ide o typický švédsky Death Metal? Osobne sa domnievam že áno, ich zvuk z veľkej časti mieša prvky ranných Entombed, ale aj ranných At The Gates, no VANHELGD dokážu vo zvuku niesť vlastnú stopu a už len vďaka nej si ich ťažko zmýlite s inými kopírovačmi tradičného HM2 zvuku. VANHELGD používajú ešte viac basový zvuk ako sa bežne v tomto žánri používa, hlavne bicie sú ťažké a basové, ale aj basová gitara robí svoju prácu, vďaka ktorej si ich zvuk zapamätáte. Gitary majú celkom blízko ku zvuku 90tych rokov, no napriek tomu ho dokázali ozvláštniť tak, že neznejú priamo ako „Left Hand Path“, ani „Like An Ever Flowing Stream“, ale ani ako „Where No Life Dwells“, či „Into The Grave“. Nepoužívajú až tak prehnané chrastenie v gitarovom sounde, pritom gitary sú taktiež dosť špinavé a mohutné. Majú v sebe niečo zo zvuku už spomínaných At The Gates, ale možno aj starých Wombbath. Každopádne ich zvuk je dosť stredobodom pozornosti, pretože má aj vlastné nastavenie. Čo sa týka melodiky, nie je to tiež úplne typické Švédsko ranných 90tych rokov, melodika je viac pochmúrna, ponurejšia a strašidelnejšia. VANHELGD používajú pravdupovediac viac pomalých, alebo ak chcete Doom prvkov s tým, že vyslovene Death / Doom by som ich štýl nenazýval. Gitary dbajú na stredne až stredne pomalšie dynamické vedenie riffov, predovšetkým treba napísať, že zladenie oboch gitár je zaujímavé. Často sa Mattias a Jimmy stretávajú vo veľmi podobných harmonických linkách, pričom každý ich hrá inou stupnicou, prípadne rozvetvujú melódie ako kedysi At The Gates tak, aby z toho vznikla čistá harmónia, čo je pre VANHELGD celkom typické. Je počuť, že tieto prelínajúce sa témy sú dobre premyslené, skomponované, dbajúc na silu okamihu, ťažkosť, ale aj dravosť prejavu. Piata The Ashes of Our Defeat patrí medzi najpomalšie, ale zároveň aj medzi najťažšie skladby albumu, patrí medzi tri najdlhšie skladby. Práve v tejto ukážkovo kombinujú už spomínané vrstvenie harmónií a ťažké pomalé riffy. VANHELGD vôbec nečerpajú inšpiráciu z melodiky majstrov starého Death Metalu, vytvorili si vlastné melancholické vibrácie a v tomto majú bližšie k fínskym súčasníkom ako Desolate Shrine, alebo Krypts, no to len pre priblíženie. Skôr by som ich prirovnal po pocitovej stránke. Absolútny dôkaz je kladený na celkovú rytmiku, v každom okamihu cítiť, že ich dynamika je ukážková, perfektne to cítiť napr. pri tremolách, kedy Mathias na bicích sa oprie do rytmiky až vám to uviazne niekde v hrudi. Nachádzajú sa tu aj klepačky, no tie nevyznievajú tak brutálne a nehumánne ako napr. u Hate Eternal a podobných kapelách, gitary si vždy držia skôr šedivý a pomalší mód, čo pri klepačkách vyznieva úplne inak, navyše zvuk bicích vôbec nie je ostrý. Táto švédska partia patrí medzi tie kapely, ktoré prinášajú na albume približne rovnocennú a ortodoxnú stopu, ako napr. Asphyx, skladby sú si dosť podobné a medzi sebou sa výraznejšie neodlišujú. Menšou výnimkou môže byť napr. The Silent Observer, kde ku koncu sa pridružia čisté vokály a to dodáva ich hudbe celkom iný odtieň, no nečakajte nejaké ústupky, stále je to čistý VANHELDG. V poslednej Har Finns Ingen Nad sa objavuje silne zaujímavá melodická gitarová linka, ktorá viac menej vytŕča nad všetko ostatné výrazným spôsobom. Texty sú spievané ako v Angličtine tak aj vo Švédčine, no obaja gitaristi a zároveň vokalisti sú natoľko dobrí, že oba jazyky vyznievajú v ich prípade zabijácky. Nemyslím si, že „Deimos Sanktuarium“ je ich najlepším albumom doteraz, najradšej mám ich druhý album „Church of Death“, no rozdiely medzi všetkými albumami sú minimálne.